Vladimír Blaho: Odlišná Manon

Recenzia

V opere SND 54 rokov po slovenskej premiére uviedli (15. a 16. júna) novú (v poradí len druhú bratislavskú a tretiu slovenskú) inscenáciu Pucciniho Manon Lescaut.

Pozrime sa najprv na samotné dielo, ktoré je operným prepisom, románu abbé Prévosta (z roku 1731), známe dnes viac z operných verzií Masseneta či Pucciniho a Nezvalovej poetickej drámy.

Kým Massenetov Des Grieux je snivým a napokon plačlivým, trocha slabošským lyrikom, Pucciniho Renato de Grieux je od začiatku vášnivým milencom a potom milujúcim zúfalcom, ktorý v partitúre talianskeho skladateľa nemá (na rozdiel od Massenetovho hrdinu) nijaké vyslovene lyrické plochy. Odlišné sú aj obe Manon. Francúzska je prelietavá, ľahkomyselná, v známej gavotte koketujúca celebrita, ba i v kostolnej scéne jej pokus o znovuzískanie bývalého milenca je skôr rafinovaný než úprimný, následne je predvádzajúcou sa zvodnou čerticou a do tragických polôh sa dostane jedine v poslednom obraze. Pucciniho Manon akoby od samého začiatku niesla v sebe predtuchu zlyhania. Najprv je smutnou a pasívnou nezrelou dievčinou, v druhom dejstve aj z jej spevu v tanečných číslach vyžaruje akási nostalgia (zrejme preto, že aj pri zábave boháčov myslí na svojho chudobného exmilenca) a v posledných dvoch obrazoch je už zlomenou ženou uvedomujúcou si svoju tragédiu a hľadajúcou stebielko trávy, ktoré by ju zachránilo pred smrťou.. Práve preto ju spievajú mladodramatické, zavše až dramatické soprány schopné vystihnúť onú tragiku. Zasa úplne inou je dnes už neznáma Manon Daniela Francoisa Aubera, napísaná v rokoch kulminácie parížskej bohémy, a preto je rodnou sestrou Mimi Pinson či Musetty.

Aj keď Manon majstra z Luccy nie je typicky veristickou operou, viaceré znaky rukopisu mladej talianskej školy tu nájdeme vo svojej esencii: kresbu prostredia (na rozdiel od iných opier tohto obdobia je menej obťažkaná hudobnými citáciami) i skvelé miniportréty epizódnych postáv. Charakteristickým generačným znakom je neobyčajne prepracované intermezzo a častý návrat hudobných motívov, v čom tejto opere z celej tvorby skladateľa i jeho veristických súputníkov snáď môže konkurovať len Cileova Adriana le Couvreur. Odraz adorácie ženskosti tak typickej pre koniec 19. storočia a všetky druhy umenia (napr. D´Anunziova Francesca da Rimini, alebo Renoirove Kúpajúce sa ženy či Boldiniho fascinujúce Zvodkyne) sa preniesol aj do Pucciniho opier a do jeho prvej trvalo úspešnej opery Manon Lescaut.

Videl som ( v Bratislave, Prahe i Ostrave) viacero inscenácií českého režiséra Jiřího Nekvasila a takmer vždy na ne reagujem rovnako. Prvý dojem je neistý až odmietavý, ale v priebehu predstavenia sa s jeho inscenačnou poetikou zmierim a som ochotný priznať jej isté kvality. Tak je to aj teraz pri jeho bratislavskej Manon Lescaut. Inscenácia má miesta, ktoré ma iritujú (napríklad prečo ten lampár bez hlavy), alebo im nerozumiem (málo zdôvodnené nástupy spod javiska v prvom dejstve), ale ako celok ju pokladám za vcelku vydarený javiskový počin. Scéna jeho častého kolegu výtvarníka Daniela Dvořáka s výnimkou málo poeticky stvárneného prvého dejstva, kedy stena hostinca v Amiens trocha zmenšujú javiskový priestor, je vzdušná s minimálnym počtom rekvizít, no napriek tomu sa protagonisti v takmer prázdnom priestore nestrácajú a tento nepôsobí tak chladne, ako to spočiatku vyzerá. Zrejme je to zásluha pôsobivého svietenia, v ktorom farby (ale niekedy aj rekvizity ako dolu hlavou zavesený diván) získavajú aj symbolickú funkciu, no predovšetkým dodávajú dianiu na javisku emociálny náboj. Osobne by som síce oveľa radšej privítal Manon zasadenú do čias Prévostových, ale posun do prvej polovice 20. storočia nevadí permanentne. Pokiaľ ide o aranžovanie zborov réžia používa mixáž výraznej štylizácie (akési kolektívne čítanie a hranie kariet v prvom, alebo do pantomimickej polohy posunutá štafáž Manon v dejstve druhom) s realistickým rozihrávaním situácií (šantenie mládeže v priebehu prvého dejstva, defilé starčekov v Gerondovom paláci). Celkove o javiskovej podobe inscenácie možno povedať, že kým láska des Grieuxa a Manon vzbĺkne ako fakľa, inscenácia „ sa zahrieva“ až postupne.

Ak chce divadlo uspieť s týmto Pucciniho titulom, ktorý ostatne nie je o nič slabší ako trojica jeho najznámejších opier, musí mať adekvátnych predstaviteľov mileneckej dvojice. V súbore SND momentálne je málo adeptov vhodných herecky i hlasovo zvládnuť postavy nešťastných milencov (prípadne pokiaľ sú, zostali nepovšímnuté), takže zo štyroch v premiérach z prezentovaných protagonistov bola „domácou“ iba Jolana Fogašová. Jej timbre síce svojou farbou nemá potrebné pucciniovské teplo, ale ako interpretku ju hodnotím ozaj pozitívne. Predovšetkým herecky typovo jej mimoriadne sedia prvé dve dejstvá ( v pohybe i vizuálne), hlasovo začína vyslovene lyricky, v árii In queste trime morbide ideálne mäkkúčko nasadzuje prvé tóny vo frázach, od veľkého duetu s milencom jej spev naberá na dramatičnosti. Ako bývalá mezzosopranistka dobre zvláda značne exponovanú vysokú polohu, len v stredoch by jej tón mohol byť čosi kľudnejší a farebnejší. Jej partnerom na prvej premiére bol v Čechách pôsobiaci Talian Luciano Mastro s pekne sfarbeným, skôr lyrickým než spinto tenorom nie príliš veľkého volúmenu, no schopným (až na pár „unavených“ miest) sa vysporiadať s mimoriadnymi vokálnymi nárokmi úlohy. Alternujúca Manon Talianky Cristiny Baggio sa odlišovala tak v hereckom poňatí postavy (viac zdôrazňovala najprv koketériu a potom trocha neohrabaný prechod do polôh veľkej dámy), ako spevácky. Jej chápanie či naturel boli dramatickejšie, hlas vo vyšších stredoch i výškach znel šťavnato, mankom je nie príliš vábne zafarbenie, ktoré sa odhaľuje najviac v recitatívoch a v nižších polohách. Jej spev má skôr znaky spontánnosti než nejakej premyslenej interpretácie, v závere sa až príliš priklonila k veristickému typu interpretácie (priveľa parlandovania). V Bratislave známy maďarský tenorista Boldiszár László bol dramatickejší než jeho alternant, vo vyjadrení zúfalstva bezprostrednejší, no napriek viacerým vydareným miestam jeho spevu chýba viac elegancie. K najmenej spevácky zdarilým interpretáciám menších úloh patrili predstavitelia Geronta Gustáv Beláček a Ján Galla (prvý s čudne tvoreným, druhý unaveným tónom), ako Lescaut bol Daniel Čapkovič lepší spevácky, Pavol Remenár herecky. Zbory v úvodnej scéne zneli až prisilno (možno vďaka pevnému zadnému horizontu),ale inak kvalitne. Orchestrálny part vypracoval Rastislav Štúr poctivo, vidno, že cíti nerv Pucciniho hudby s jej emóciami a zlomami nálad, len sa nesmie nechať uniesť k prílišnému dramatizmu, čo úspešne zvládol skôr na prvej premiére.

Autor: Vladimír Blaho                                             

Giacomo Puccini: Manon Lescaut

Premiéra, nová budova, Sála opery a baletu, 15. a 16. júna 2012

Realizačný tím
 
Hudobné naštudovanie:    Rastislav Štúr
Dirigenti:    Rastislav Štúr
Réžia:    Jiří Nekvasil a. h.
Scéna:    Daniel Dvořák
Kostýmy:    Mária Fulková
Dramaturgia:    Michal Benedik
Zbormajster:    Pavel Procházka    
 

Osoby a obsadenia premiér

1. premiéra, nová budova, Sála opery a baletu, piatok 15. jún 2012

Manon Lescaut:    Jolana Fogašová a. h.
Lescaut:    Pavol Remenár
Renato des Grieux:    Luciano Mastro a.h.
Geronte de Ravoir:    Gustáv Beláček
Edmondo:    Jozef Kundlák
Hostinský:    Juraj Peter
Muzikant:    Jitka Sapara-Fischerová
Baletný majster:    Ivan Ožvát
Lampár:    Martin Gyimesi
Seržant:    Ján Ďurčo
Kapitán:    Roman Krško

2. premiéra, nová budova, Sála opery a baletu, sobota 16. jún 2012

 
Manon Lescaut:    Cristina Baggio a.h.
Lescaut:    Daniel Čapkovič
Renato des Grieux:    Boldizsár László a. h.
Geronte de Ravoir:    Ján Galla
Edmondo:    Ondrej Šaling
Hostinský:    Roman Krško
Muzikant:    Michaela Šebestová a. h.
Baletný majster:    Ján Babjak
Lampár:    Ján Keder
Seržant:    František Ďuriač
Kapitán:    Daniel Hlásny

www.snd.sk

súvisiace články

Rastislav Štúr: Puccini napísal operu Manon Lescaut skutočne obdivuhodne

Premiéra: Pucciniho Manon Lescaut v Opere SND