Vladimír Blaho: Opera na Zvolenskom zámku

02.07.2012 14:57

 

Posledné roky je celosvetovým trendom vracať sa k zabudnutým operám mladej talianskej školy nepresne nazývanej veristami. Platí to aj pre náš stredoeurópsky priestor. Pred pár rokmi prišla Banskobystrická štátna opera s Leoncavallovými Cigánmi a Mascagniho Silvanom, v českom Liberci „vzkriesili“ Pucciniho Edgara a v Národnom divadle moravskosliezskom v Ostrave Giordanovu Fedoru.

 

Posledne spomínaná opera síce nikdy neupadla celkom do zabudnutia, ale predsa len žila v tieni úspešnejšej Giordanovej opery André Chénier. Fedora bola nepochybne blízka jej skladateľovi, ktorý si svoju vilu na brehoch Lago Maggiore pomenoval po hrdinke Sardouovej hry, ktorú zhudobnil v roku 1898.

 


Zámocké hry zvolenské 2012

Fedora, Štátna opera Banská Bystrica

Slovenská premiéra

Foto: Jozef Lomnický


 

Fedora má viaceré esenciálne charakteristiky „verizmu“ v jeho druhej fáze, v ktorej exotika tradičného vidieckeho prostredia bola zamenená za exotiku najrôznejších končín. V Giordanovej Fedore je dokonca každé z troch dejstiev situované do iných atraktívnych priestorov – prvé do Petrohradu, druhé do Paríža a tretie do Savojských Álp. Hrdinami príbehu hýbu pre verizmus typické elementárne vášne – láska, žiarlivosť, nenávisť a oneskorená ľútosť, politikum príbehu, napriek tomu, že je prapríčinou konfliktu, zostáva jasne v úzadí. Aj pokiaľ ide o hudobné prostriedky, je Giordano v súlade s modelom opier svojich generačných druhov. Schopnosť hudobne charakterizovať prostredie priznáva dielu napríklad Gianandrea Gavazzeni, ktorý vo svojej štúdii Nemici della musica (ktorá je obhajobou verizmu) dokonca berie na milosť aj prvé, u veristov tradične najmenej vydarené, dejstvo Fedory. V nasledujúcom dejstve nachádzame pre verizmus typické ponášky, v tomto prípade na hudbu ruskú (v árii De Siriexa) i na chopinovské klavírne večierky, najkratšia a najkrajšia veristická ária Amor ti vieta spievaná najprv tenoristom v C dure, potom variovaná v internezze (E dure a e mole) a napokon zaznievajúca v závere opery (v g mole) v kombinácii so spevom malého Savojčana (parafrázovanom potom Puccinim v pastierikovi v Tosce či Montemezzim v detskom speve slúžky v Láske troch kráľov). Fedora nedosahuje celkom kvalít najznámejšej Giordanovej opery o francúzskom básnikovi, no oproti Chénierovi je krokom vpred v skladateľovom vývoji od tradičnejšej vokálnej línie k dôslednému deklamačnému štýlu. Tento posun sa dá najlepšie demonštrovať porovnaním záverečných duetov oboch najznámejších Giordanových diel (väčšie hudobné celky na jednej a variácie menších tematických motívov na druhej strane).


 

Otváracie predstavenie ZHZ pripravil režisér Michael Harant a dirigent Marian Vach. Prvý dielu skôr uškodil, druhý mu pomohol. Režisér poňal dielo superrealisticky, javisko zaplnil množstvom pobehujúcich postav a kúdolmi dymu, pričom kontraproduktívne potom pôsobili aj „zjavenia“ či baletné vsuvky, ktoré asi mali dodať nejakú psychologickú nadstavbu resp. demonštrovať spievaný text. Niektoré z výjavov mi zasa pripadali ako odkukané z ostravskej inscenácie diela (De Siriex na bicykli) a naturalisticky znázornenú operáciu raneného Vladimíra všade inde inscenujú decentne za scénou. Dirigent sa na druhej strane priam labužnícky pohral s partitúrou, jednoduchou iba na prvý pohľad. Dôsledne pracoval s motívmi a dokázal vyvážene predostrieť poslucháčovi tak lyrické ako dramatické pasáže partitúry niekedy sa ponášajúcej priam na filmovú hudbu komentujúcu príbeh. Hlasovo dobre pôsobil zbor v naštudovaní Ivety Popovičovej. Z menších sólových úloh treba spomenúť Oľgu Kataríny Perencseiovej, pri ktorej charakter postavy a typ hlasu vcelku dobre do seba zapadali. Zoltán Vongrey sa spoľahlivo pohral s „ruskou“ áriou De Siriexa a Marián Lukáč dobre predviedol Giordanovu špecialitu – áriu úplne epizodickej postavy (v tomto prípade Cirilla). Dvojicu sokov a potom milencov stvárnili Miroslav Dvorský a Talianka Cristina Baggio. Tenorista mohol dobre uplatniť taliansku farbu svojho tenoru a kovové výšky, sopranistka presvedčila viac než v bratislavskej Manon, no akoby zabudla, že veristi vyjadrujú erotičnosť ženských postáv aj exponovanou nízkou polohou partu, kde bolo jasné manko farby a presvedčivosti.

 

 

Zámocké hry zvolenské 2012

Edgar

foto: Ivan Bíreš

 

O dva dni neskôr nám súbor Divadla F. X. Šaldu z Liberca predviedol Pucciniho Edgara, ktorého inscenácia mala v Čechách úspech u kritiky. Hosťujúci súbor si vybral upravenú trojdejstvovú verziu diela (z roku 1892 alebo 1905), ktorá je ozaj lepšia než verzia pôvodná z roku 1889. Za neúspech tohto diela je väčšinou označované Fontanovo libreto, značný podiel viny nesie však aj sám skladateľ. Jeho štýl je v tomto diele ešte nevykrištalizovaný, má styčné body s operou Ponchielliho i s vlastnou pôvodnou orientáciou Pucciniho na cirkevnú hudbu, dramatický účinok dosahuje pomerne primitívne, schopnosť geniálne charakterizovať rôzne prostredia sa tu ešte nerozvinula. Niektoré miesta partitúry, ako napr. veľký ansambel v prvom, árie Fidelie alebo z nich odvodené intermezzá majú však už uhrančivú pucciniovskú melodiku. Predstavenie sa hrá nad čiernym horizontom a bočnými portálmi ohraničenej takmer prázdnej scéne a režisér Martin Otava mal čo robiť, aby tak domotanému príbehu s neobjasnenými zlomami v motivácii postáv dodal akú takú nosnosť. Dirigent Martin Doubravský si zgustol na efektizme niektorých pasáží, z ktorých ťažil dramatický účinok, isté manko mal zvuk orchestra v sporadických lyrických pasážach. Škoda, že inscenácia nemala lepšieho predstaviteľa titulnej úlohy. Mexičan Rafael Alvarez má síce príjemne sfarbený, no na túto úlohu príliš lyrický tenor a vrchovato neúspešne zápasil so zvládnutím vysokej polohy. V úlohe Fidelie Livia Obručník Vénusová má v hlase málo nehy, no jej hlas sa dobre niesol cez sýty zvuk orchestra a s vysokou polohou nemala problémy. Jednoznačne predstaveniu dominoval výkon Kateřiny Jalovcovej v úlohe Tigrany. Jej tón má úžasnú nosnosť a farebnosť, spieva s potrebným temperamentom a aj v hereckej charakteristike tejto femme fatale dokázala ustriehnuť prijateľnú hranicu, na rozdiel od talianskej interpretky tejto úlohy v bolognskej inscenácii diela v 2010. Výkon Anatolija Orela naznačil, že spevák je už za svojím zenitom a po relatívne dobre odspievanej árii Quel´amor šiel jeho výkon dosť strmo dolu.

 

 

 

Poruším chronológiu festivalových predstavením, pretože záverečné predstavenie festivalu nebolo jeho umeleckým vrcholom. Išlo o staršiu banskobystrickú inscenáciu Verdiho Simone Boccanegru (s dobrou scénou i réžiou Laca Adamíka, a napoly vhodnými a napoly diskutabilnými kostýmami) s účasťou piatich zahraničných spevákov. Intrigána Paola spieval Bulhar Krum Galabov lepšie v druhom než prvom dejstve. Najslabším článkom sólistického obsadenia bol Poliak Daniel Borowski ako Fiesco. Pri prvých tónoch jeho známej árie sa zdalo, že to bude impozantný hlasový fond, potom však poodhalil značné rezervy vo výškach , hĺbkach i vo vedení vokálnej línie. Titulnú postavu stvárnil Evez Abdulla z Azejbardžanu. Vo vysokej polohe mal jeho hlas kovový lesk a údernosť, chýbal mu však pravý taliansky štýl. Mario Malagnini si zopakoval účasť na ZHZ po mnohých rokoch. Spieval Adorna suverénne bez zjavných nedostatkov, jeho hlasu však trocha chýba „šťava“. Za najlepší výkon predstavenia považujem kreáciu Amelie v podaní Chiari Taigi. Je skvelou interpretkou, príkladne frázuje a akcentuje a interpretačnú zrelosť dokazuje aj tým, ako dokáže zakryť občasné problémy so zvládnutím vysokej polohy. Zážitok z predstavenia ochudobnil aj výkon orchestra pod taktovkou Igora Bullu, ktorý namiesto dramatického napätia hral jednoducho príliš hlasno a jednotlivé detaily orchestrálnej partitúry pôsobili akosi mechanicky a nezainteresovane.

 

 

Zámocké hry zvolenské 2012

Simon Baccanegra

Mario Malagnini, Chiara Taigi, Evez Abdulla

foto: Ivan Bíreš

 

Vrcholom festivalu bolo koncertné uvedenie Belliniho tragickej opery Beatrice di Tenda. Dielo síce nemá rovnocenných kvalít s Normou, Puritánmi alebo Námesačnou, ale poskytuje dostatok priestoru pre hlasovú ekvilibristiku a typicky nostalgický belliniovský spev. Clara Polito v titulnej úlohe bola možno na úlohu príliš lyrická, ale jej hlas vzdialene pripomínal tón Callasovej ibaže v lyrickejšej dimenzii a spieva ušľachtilo. Vedľa nej spievala írska nádej mezzosopranistka Tara Erraught s jasným skôr sopránovým lesklým tónom (nezabúdajme že Bellini i Donizetti písali party rivaliek protagonistky skôr pre druhý soprán než pre ozajstné mezzo). Veľkým rutinérom bol barytonista Sergio Bologna, kým uruguayský tenorista Leonardo Ferraro bol hlasovo bližšie odboru leggero než lirico, no v záverečnom tercete konečne zažiaril aj on. Marián Vach ako dirigent produkcie opäť demonštroval svoju hlbokú znalosť talianskej opery.

 

 

Zámocké hry zvolenské 2012

Beatrice di Tenda

Slovenská premiéra opery v koncertnom prevedení
Foto: Peter Mráz

 

 

39. ročník ZHZ ešte doplnilo domáce predstavenie Mozartovej Cosí fan tutte (premiérovanej v marci) a zameranej skôr na prvodiváka a mládež než na kvality hudobné. Napokon koncert Mládež na zámku bol obsadený trojicou nádejí – koloratúrkou Marianou Hochelovou, ktorej nerobila nijaké problémy trojčiarková oktáva, mladučkou mezzosopranistkou z konzervatória Alenkou Kropáčkovou, ešte nie celkom uvoľnenou v prejave, no v áriách Dalily a Carmen odkrývajúcou pozoruhodnú hlbokú polohu svojho hlasu. Tretím bol už v banskobystrickej opere spievajúci Ľubomír Popík výrazovo a dynamicky pôsobiaci dobre, kvalitou tónu však podstatne menej.

 



Zámocké hry zvolenské 2012

Koncert: Mladosť na zámku

Mariana Hochelová, Alena Kropáčková, Ľubomír Popik, klavírny sprievod: Xénia Maskalíková
Foto: Peter Mráz


 

Môžeme sa tešiť na budúci jubilejný ročník ZHZ venovaný Verdimu. Pred posledným predstavením si hlavný dramaturg podujatia urobil z návštevníkov dobrý deň, keď zahlásil, že okrem Macbetha, Rigoletta, Traviaty, Requiem a Korzára zaznie aj Nabucco pre časovú úsporu bez tak frapantne omielaného Zboru židov.

 

Autor: Vladimír Blaho

 

Zámok vo Zvolene

 

súvisiace články

PhDr. Jaroslav Blaho: Pozvánka na zámocké nádvorie

Mgr.art. Marian Vach: Opery Fedora a Beatrice di Tenda patria na všetky operné javiská

Fedora Umberta Giordana otvorí Opernú časť Zámockých hier zvolenských 2012

Operná časť 39. ročníka festivalu Zámocké hry zvolenské

 

 

 

                                                                                                           

 

 

Diskusná téma: Vladimír Blaho: Opera na Zvolenskom zámku

Neboli nájdené žiadne príspevky.

Pridať nový príspevok

                 

 

 

Kontakt

Ľudovít Vongrej - šéfredaktor redakcia@operaslovakia.sk