Recenzia
Hoci z Pucciniho Triptychu len jeho tretia časť má priamu väzbu na Danteho Božskú komédiu (jej hlavného hrdinu Dante sotil do Pekla spolu s pápežmi, politikmi a incestnými milencami Francescou a Paolom), skladateľ sa pri koncipovaní svojho predposledného diela inšpiroval velikánom talianskej literatúry aj celkovo. Prvú časť Triptychu – pochmúrny naturalistický Plášť chápal ako Danteho Peklo, mystickú Sestru Angeliku, ktorú láska k dieťaťu dovedie k odpusteniu, ako Očistec a úškľabok nad starým svetom lakomstva a víťazstvo „nových“ renesančných ľudí v tretej časti nazvanej Gianni Schicchi chcel symbolicky prirovnať k Danteho Raju. Práve preto Puccini trval na tom, aby sa jeho Triptych hrával kompletne, čo sa však na Slovensku ešte nikdy nestalo. Najčastejšie sa dielo redukovalo na prvú a tretiu časť (v SND v roku 1944 a vo vydarenej Kriškovej inscenácii v 1968), a tak tomu je aj teraz v Košickom štátnom divadle (premiéra 12. októbra 2012).
Gianni Schicchi, Opera ŠD Košice
Foto: ŠDKE
Plášť si získal všeobecné uznanie až postupne. Vari preto, že je najveristickejšou Pucciniho operou a na verizmus sa dlho pozeralo cez prsty. Giuseppe Adami vytvoril pre Pucciniho libreto z naturalistickej francúzskej predlohy Didiera Golda blízkej Zolovi. Príbeh odohrávajúci sa na nákladnej lodi kotviacej na parížskej Seine je pochmúrny a je zdanlivo iba krvavou históriou manželského trojuholníka, tak ako to u veristov býva. Aj keď sa zdá, že skladateľ prijal veristickú poetiku a nazerá na svoje postavy s chladne vecným odstupom, Puccini nezaprel sám seba. A tak z nevernej ženy, ktorú jej manžel nazve squaldrinou (čo je literány ekvivalent ľudovejšieho označenia puttana, čiže k....) sa v priebehu príbehu pred nami odhalí šťastie márne hľadajúca žena (come é difficile essere felici) hlboko frustrovaná životom v prostredí lodnej paluby, kde po smrti dieťaťa jej jedinými spoločníkmi okrem staršieho manžela sú vulgárni robotníci a jej vzťah s Luigim je zúfalým pokusom uniknúť. Ani jej manžel Michele nie je obyčajným žiarlivým surovcom, vo veľkom duete s Giorgettou nostalgicky spomína na chvíle lásky a prosí ju ritorna, resta vicino a me (vráť sa, zostaň pri mne). A milenec Luigi popri citoch spieva aj o neľahkom osude robotníka (všetko ti vezmú, všetkého ťa zbavia, deň tvoj je smutný od samého rána). Najväčšou hodnotou opery je však skvelá charakteristika prostredia. Hneď úvodné takty nenaznačujú len blížiacu sa tragédiu, ale aj kongeniálne ilustrujú prostredie lode kolísajúcej sa na vlnách Seiny. Pochmúrnosť príbehu vyvažujú žánrové scény tanca Giorgetty s nosičmi, pieseň verklikára o láskach a smrti Mimi (citácia skladateľovej postavy z Bohémy) a poetická scéna na móle sa lúčiacich neznámych milencov.
Gianni Schicchi (skomponovaný na Forzanovo libreto) je všeobecne považovaný za najlepšiu komickú operu Talianska od čias Donizettiho. Reč skladateľa oproti jeho tragickým operám sa dosť výrazne mení, takže jeho typickú sladkú melodičnosť nájdeme len v Rinucciovej árii popisujúcej krásy Florencie, v Laurettinej miniárii O mio babbino caro (jej motív sa objaví už aj uprostred árie jej milého a potom pri príchode Gianniho) a v záverečnom duete milencov obdivujúcich slnkom zaliatu Florenciu, ktorá sa im z diaľky javí ako pozemský (alebo Danteho?) Raj. Majstrovská charakterizačná schopnosť skladateľa sa tu prejavuje nielen v popise prostredia ale hlavne charakterov lakomých bohatých mešťanov, ktorí vzájomne sa nenávidiac a žiarliac na seba sú schopní zanôtiť „aká je krásna príbuzenská láska“, alebo ktorí zaobchádzajú s podvodníkom Giannim ako s bábätkom, len aby im prinavrátil dedictvo. Skvelé sú aj pasáže hľadania testamentu, Schicchiho varovanie odznievajúce potom ako chorál Buď zbohom mesto, perla pravá, odťatou rukou ti naposledy mávam“, či celá scéna diktovania falošného testamentu. Puccini nás prekvapí aj záverom opery. On, taký dôsledný realista usilujúci sa o javiskovú ilúziu života, nechá nakoniec svojho hlavného hrdinu vystúpiť z divadelnej role. Gianni sa prihovorí publiku spochybňujúc fakt, že ho pre takú hlúposť umiestnil Dante vo svojom Pekle a vyzve divákov potlesku. Hoci po Triptychu skladateľ ešte skomponoval skvelú Turandot, tento záver Schicchiho pripomína Verdiho rozlúčku so svetom a životom v slávnej fuge „tutto il mondo é burla“.
Košickú inscenáciu režijne pripravil známy skôr činoherný než operný režisér Jan Antonín Pitinský. Réžia Plášťa sa mu však vôbec nevydarila, keď najvýraznejšiie kvality diela (atmosféra príbehu)zostali nenaplnené. Základným omylom bola už scéna Jana Štepánka, ktorá (s výnimkou naturalisticky pôsobiacich rekvizít ako sú prepravky, vrecia a pod.) používala skôr symboly. Podobne nejasne vyznievalo javiskové svietenie od ostrej žiare reflektorov po matné osvetlenie, pričom striedanie týchto dvoch riešení bolo ostro prudké a len ťažko logicky zdôvodnené. Počas jedného z najpôsobivejšieho miesta partitúry – prvého duetu Giorgetty a Luigiho režisér svojvoľne zaplnil javisko komparzom šičiek, ktoré pohybom rúk asi mali dokresľovať náladu spievaného textu a potom ešte raz vstúpili do deja v pozadí javiska pohybovou ilustráciou svojho povolania. Tvrdý naturalizmus vo vedení spievajúcich postáv (najostrejší v kreácii Tinku ale aj v poňatí hlavnej ženskej postavy) v kombinácii s týmto vymysleným symbolickým komparzom vytvorili nesúrodý celok nerešpektujúci charakter príbehu i hudby. Aj pred a po efektnej „ diabolskej“ árii Micheleho réžia namiesto poetického kontrastu výjavu milencov dodala tejto scéne čudesný až komický charakter.
Na prvý pohľad málo ľúbivé Pucciniho aktovky potrebujú kvalitných spevákov. Giorgetta Tatiany Paľkovičovej-Paladiovej herecky zapadla do vulgárneho prostredia nosičov, spevácky malo niekoľko vydarených a viacero nevyvážených miest. Jaroslav Dvorský ako jej milenec Luigi bol herecky úsporný, k ideálnemu speváckemu výkonu mu chýbal dramatickejší fond a prieraznosť hlasu v nižších a stredných polohách, kým výšky vyzneli relatívne dobre. Najvydarenejšou kreáciou bol do seba uzavretý Michele Mariana Lukáča. Jeho tónu síce chýba väčšia mäkkosť, ale dramatické vrcholy partu zvládol úspešne. Z menších úloh zaujal iba Arpád Sándor ako Talpa.
Lepší dojem vyvolala Pitinského réžia druhej jednoaktovky. Komičnosť niektorých situácií síce zbytočne prehnal, ale javiskové dianie malo patričný švih. Počas Rinucciového holdu Florencii (Firenze come l´albero fiorito) však opäť opustil realistický pôdorys a poslal na javisko skupinku „maliarov“ , ktorí rukami do vzduchu kreslili ospevované krásy mesta. Zjavili sa ešte raz v úzadí tentoraz ako novinári bombardujúci Schicchiho papierovými guľami. Malo to znamenať, že šikovný podvodník Gianni si zaslúži večné zatratenie? Alebo chcel vari podčiarknuť súčasný stav, kedy noviny skôr držia s bohatými? Odobriť možno scénické a kostýmové riešenie dodávajúce príbehu univerzálnejšiu platnosť, čo posilňujú aj záverečné projekcie na zadný horizont, v ktorých sa inscenátori neobmedzili na Florenciu (namiesto Ponte Vecchio vidíme benátsky Ponte Rialto).
Plášť, Opera ŠD Košice
Foto: ŠDKE
Predstaviteľ Schicchiho Marek Gurbaľ so svojím obrovským hlasovým fondom celkove uspel, ale jeho vokálna koncepcia sa obmedzila len na dve polohy –niekedy až zbytočne mohutné forte a falzetové piano. V hereckej kreácii bol umiernenejší než predstavitelia Buosovho príbuzenstva. S nostalgiou som si však spomenul na perfektného Schicchiho Juraja Martvoňa (SND, 1968). Janette Zsigová uspokojivo zvládla Laurettiho arioso, ktoré sa pravda len ťažko dá pokaziť. Je dobré, že úloha nebola zverená subretnému sopránu. Výrazne najslabší bol český tenorista Ondřej Koplík. Nevadilo by, že jeho tenor patrí do oboru leggero, ale predsa len v ansambloch príliš zanikal a v náročnej árii úplne zlyhal vo výškach. V kolektíve lakomých príbuzných vynikli Arpád Sándor (Simone) a Peter Kellner (Betto).
Slovenský dirigent pôsobiaci v Brne Ondrej Olos našiel v Plášti adekvátnejší prístup až ku koncu diela vo vypätých dramatických situáciách. Atmosféra príbehu však chýbala nielen na javisku ale aj v orchestri. Lepšie sa mu darilo pri naštudovaní Schicchiho,kde rezervou zostalo vykreslenie niektorých nuansí partitúry.
Napriek kritickým výhradám inscenovanie dvoch častí Pucciniho Triptychu treba odobriť najmä z hľadiska dramaturgického. Nie sú to totiž diela, ktoré by kvalitatívne zaostávali za väčšinou skladateľovej tvorby a diváci sa o tom môžu presvedčiť len živým stretnutím s pochmúrnym príbehom na parížskej Seine a slnečnou Florenciou, v ktorej „la gente nuova“ reprezentovaná Giannim víťazí nad odchádzajúcim svetom bohatých lakomcov.
Autor: Vladimír Blaho
článok zaradený do Recenzie, prečítali sme
Tip na kliknutie
Premiéra: Pucciniho jednoaktovky na javisku košickej opery
J. A. Pitinský o premiére Pucciniho Il Tabarro a Gianni Schicchi v Košiciach
Ondrej Olos: Puccini rád využíva širokú paletu farieb
