Vladimír Blaho
Ako uviedli svetové agentúry a naše média, hudobný svet od včerajška (pozn. red. 13.7.2014) smúti za jedným z veľkých dirigentov druhej polovice minulého storočia v Paríži narodeným Američanom Lorinom Maazelom.
Lorin Maazel
(1930-2014)
Nebudem opakovať základné informácie o tomto mimoriadne aktívnom dirigentovi (údajne dirigoval až 200 orchestrov), o jeho zázračnom detstve a vypočítavať všetky významné hudobné inštitúcie, v ktorých pokorne slúžil poslucháčom sprostredkúvajúc im klenoty vážnej hudby či hudobného divadla. Zameriam sa len na otázku, čo bolo dirigentovi bližšie – koncertná sála alebo orchestrisko pod operným javiskom. Odpoveď je pomerne jednoznačná. Maazel bol predovšetkým skvelým symfonickým dirigentom. Dá sa to doložiť z viacerých strán. Napríklad bol šéfom viacerých prvoradých orchestrov Starého i Nového sveta, no z významných operných súborov šéfoval iba Viedenskej štátnej opere a aj to pomerne krátko (v prvej polovici 80. rokov). Ešte rukolapnejší je jeho príklon k orchestrálnemu dirigovaniu pri hodnotení jeho nahrávok na zvukových nosičoch. Okrem záznamov niektorých významných hudobných opusov a dramaturgicky mixovaných nahrávok nám zostali po ňom záznamy kompletných symfónii Beethovena, Rachmaninova, Sibelia a Mahlera. Práve hudba moravského rodáka bola dirigentovi neobyčajne blízkou, čo potvrdil aj v roku 2009 na Bratislavských hudobných slávnostiach. Uviedol tu s Londýnskou filharmóniou Mahlerovu Deviatu s mimoriadnym úspechom, takže recenzent v Hudobnom živote označil koncert za nezabudnuteľný zážitok a skvele stvárnenú hlbokú emocionálnu výpoveď diela. Mňa osobne nadchlo záverečné diminuendo končiace v absolútnom pianissime. Mahler a Maazel mali tiež spoločnú záľubu v ostrých dynamických kontrastoch. Operných nahrávok nemá dirigent až tak veľa (v porovnaní so svojimi konkurentmi) a tiež nevyvolali takú jednoznačnú odozvu. Najznámejšími sú jeho zvukové záznamy použité vo filmových operných verziách Dona Giovanniho (režiséra Loseya s Ruggierom Raimondim), Carmen (Francesca Rosiho s Placidom Domingom) a Otella (Zeffirelliho opäť s Domingom). Kritika venujúca sa hodnoteniu štúdiových nahrávok pomerne vysoko oceňuje sériu ním dirigovaných opier v rokoch 1976-77 s New-yorskými filharmonikmi a s Renatou Scotto v hlavných úlohách Pucciniho opier Il tabarro, Suor Angelica a Madama Butterfly a tiež Massenetovu Thais (s Beverly Sills v úlohe kurtizány). Pozitívne odozvy mala tiež nahrávka Gershwinovej opery Porgy a Bess (1975, s Leonou Mitchell v úlohe Bess), pričom americký dirigent svoju afinitu k americkému skladateľovi vyjadril už 25 rokov predtým, keď založil 25-členný Gershwinov orchester. Pramene hodnotiace dirigentove operné komplety však občas majú k nim aj výhrady (predovšetkým v Dictionaire des disques). Najpregnantnejšie ich zhrnul Rodolfo Celletti, keď po jeho „sfilmovanej“ Carmen napísal, že Maazel má hudobnú intuíciu a dirigentskú techniku v takom rozsahu, že by ju mohol rozdávať, no má len obmedzený zmysel pre operné divadlo. Nepriamo by to mohla potvrdiť aj jeho „viedenská éra“, v ktorej akceptoval (alebo si nechal vnútiť) neadekvátnych interpretov pre jeho naštudovania Aidy a Turandot (prilyrického Carrerasa a málo verdiovské sopranistky Ricciarelli a Freni) v Štátnej opere. Napriek spomínaným výhradám bol Maazel desaťnásobným držiteľom Grand prix du disque a jednou z najväčších dirigentských osobností obdobia, v ktorom končila svoju umeleckú dráhu (alebo zostupovala z jej vrcholu) generácia operných spevákov a nastupovala generácia ich náhradníkov. Škoda, že z nich len máloktorý dokázal vyjsť z tieňa speváckych osobností prvých desaťročí po druhej svetovej vojne. Ale to už nie je Maazelova vina ale len jednoduché konštatovanie.
Autor: Vladimír Blaho
Článok zaradený do: Operné korzo
