Giuseppe Verdi

 

Giuseppe Fortunino Francesco Verdi

 

 

Pre Talianov bol vždy ,,Il Maestro". Svetová operná obec považuje Verdiho hudbu nielen za talianskú, ale za svetovú. Pri príležitosti Verdiho nedožitej storočnice v roku 1913 profesor Italo Pizzi napísal: ,,Sláva Giuseppe Verdiho je súčasťou celého Talianska, celého sveta. Možno o ňom povedať dokonca to, čo Manzoni povedal o Homérovi: ,,Nepozná iný domov, okrem nebies".

 

Život

 

Narodil sa 10. októbra 1813 v mestečku La Roncole pri Parme, zomrel 27. januára 1901 v Miláne. Verdi bol taliansky skladateľ a dirigent, predstaviteľ talianskej romantickej opery, ktorý patrí k najväčším svetovým operným skladateľom.

 

Narodil sa v skromnom prostredí jednoduchej krčmy v malej dedinke Le Roncole na severe Talianska. Tento dom stojí dodnes a je národnou pamiatkou Talianska. Jeho rodičia pochádzali z rodín drobných statkárov, krčmárov a kupcov. Verdiho otec okrem práce v krčme, pätnásť rokov pôsobil ako pokladník v kostole sv. Michala Archanjela v Le Roncole. Matka Giuseppe Verdiho, Luigia Uttiniova, bola dcérou krčmára z Piacenza.

 

Deň po svojom narodení bol malý Verdi pokrstený vo farskom kostole, kde bolo jeho meno zaznamenané v latinčine. Jeho otec Carlo Verdi musel ísť pešo do susedného Busseta, aby tam dal zapísať syna do matriky. Záznam urobili vo francúzštine ako Joseph Fortunin François Verdi. Vo francúzštine z toho dôvodu, že severné Taliansko okupovala v tú dobu Napoleonova armáda. Podľa rozprávania jedného príbehu, podľa ktorého keď cez Le Roncole prechádzali ruskí vojaci, plieniac, znásilňujúc a vraždiac obyvateľov, Verdiho matka zachránila seba a malého Verdiho tým, že sa s ním skryla do zvonice kostola. Giuseppe mal aj sestru Giuseppu Francescu, korá bola v dôsledku zápalu mozgových blán mentálne zaoslalá. Od brata bola dva a pol roka mladšia a zomrela v Le Roncole v roku 1833, keď mala sedemnásť rokov.

 

Dedinský kostol Madonny dei Prati významne ovplyvnil mladého Verdiho. Nepriťahovala ho však viera, ale hudba. Čítať a písať ho naučil miestny kňaz, jeho prvým učiteľom hudby bol dedinský organista Pietro Baistrocchi. Ako osemročnému mu otec kúpil spinet, ktorý nebol až taký zlý, ako to neskôr tvrdil Verdi. Nástroj mu zadarmo opravil sused Stefano Cavaletti a dnes je spinet vystavený v Múzeu La Scaly.

 

Verdi bol syn chudobného krčmára a napriek tomu, že poznal len toto prostredie, prejavoval svoje hudobné nadanie. Celé roky si chodil pešo zarábať na živobytie hrou na organ z Busseta do Roncole. Často si na týchto cestách nosil topánky v rukách, aby si ich nezodral. Jeho talent spozoroval obchodník Barezzi. Antonio Barezzi bol obchodník, od ktorého brával jeho otec víno do svojej krčmy. Tento mu vybavil štipendium a aj sám ho finančne podporoval. Umožnil mu získať hudobné vzdelanie aj skúsenosti a ako pätnásť ročný sa mestečku predstavil aj ako skladateľ.

 

Od svojich trinástich až do osemnástich rokov, pokiaľ neodišiel študovať do Milána, žložil mladý Verdi stovky pochodov pre dychový orchester, malé sinfónie, ktoré sa hrávali v kostoloch, divadlách a a na koncertoch, množstvo serenád, kantát (árie, duetá, triá) a rôzne cirkevné skladby. Ako osemnásť ročný mohol ísť študovať do Milána.

 

Obchodník Barezzi mu stále viac a viac nahrádzal rodinu a tak Verdi v máji 1831 opustil v Bussete svoj podnájom a presťahoval sa k Barezzimu. Barezzi mal dvoch synov a štyri dcéry. Jedna z nich Margherita chodila k Verdimu na hodiny spevu a klavíra. Samozrejme, že sa do seba zaľúbili a Barezzi chcel pre svojho zaťa len to najlepšie a tak rozhodol, že musí ísť hudbu študovať do Milána. Barezzi Verdiho podporoval nielen ľudsky, ale aj finančne.

 

V júni požiadal o prijatie na milánske Konzervatórium ako platiaci žiak. Po krátkom preskúšaní ho odmietli. Nikdy na to nezabudol a keď chceli po rokoch pomenovať Konzervatórium po ňom, odmietol. Hovorí sa, že Verdiho neprijali údajne pre ,,nedostatok talentu", no pravda je asi aj taká, že ho odmietli z praktických dôvodov a to takých, že Konzervatórium nestačilo kapacitou. Bol v ňom len jediný klavír, ktorí používali všetci budúci klaviristi. Po tom, ako nebol prijatý na Konzervatórium, hudbu študoval súkromne. Po štúdiu pôsobil ako hudobník v Bussete.

 

Dvadsaťšesť ročný Verdi mal veľký úspech v slávnej milánskej La Scale 17. novembra 1839 pri premiére opery Oberto v hlavnej úlohe s Ignaziom Martinim. Po tomto úspechu dostal Verdi od milánskeho impresária Bartolomea Merelliho zmluvu na ďalšie tri opery, ktoré mal napísať v nasledujúcich dvoch rokoch.

 

Potom prišli do jeho života dva tragické roky, keď mu zomreli obidve dve deti Virginia a Icilio, jedno za druhým v priebehu štrnástich mesiacov a po nich aj manželka Margherita, dcéra obchodníka Antonia Barezziho (zomrela na encefalitídu). Vedri so zlomeným srdcom žiadal Merelliho, aby zrušil jeho zmluvu, no ten to odmietol. Verdi sa vrátil do Milána, aby v roku 1840 napísal komickú operu a to operu Un giorno in regno (Jeden deň kráľom). Tá prepadla a osobný aj umelecký neúspech ho priviedli na myšlienku nikdy viacej nekomponovať. Publikum ho vypískalo, kritici odsúdili a druhé predstavenie odvolali. Po tomto ťažkom životnom období vôbec neprekvapuje, že ďalšiu komickú operu a to jeho úplne poslednú operu Falstaffa, Verdi napísal až o päťdesiat rokov neskôr.

 

Verdi by zostal zabudnutým skladateľom, keby sa jedného zimného večera náhodne na ulici nestretol s Bartolomeom Merellim. Pri stretnutí nepadla reč o jeho ešte stále platnej zmluve s La Scalou, ale Merelli mu hovoril svoje problémy. Impresário mu povedal, že má problémy zohnať skladateľa na novú operu, ktorú musí uviesť v La Scale. V rukách mal len libreto, ktoré napísal taliansky libretista Temistocle Solera. Hudbu na toto libreto mal zložiť nemecký skladateľ Otto Nikolai, ktorý odmietol s tým, že nekonečné besnenie, krviprelievanie, bitky a vraždy, nie sú pre neho vhodným námetom. Tvrdohlavý Nikolai sa vyjadril, že libreto je mizerné. Merelli nevedel, kde nájde na túto operu nového skladateľa. Zobral Verdiho do divadla a požiadal ho, aby si libreto prečítal.

 

Verdi spomína, ako cestou cítil zvláštny nepokoj, veľmi hlboký smútok rozorvanosť. Keď prišiel domov, hodil rukopis na stôl a kniha sa pri dopade otvorila. Verdi spomína. ,, Neprítomne som sa zahľadel na stranu pred sebou a prečítal som si tento riadok: Va, pensiero, sull' ali dorate." Vedriho tento text dojal a odvtedy mu dielo neschádzalo z mysle.

Verdi prišiel ráno do divadla a Merellimu povedal, že libreto je nádherné. Ten mu navrhol, aby ho zhudobnil, ale Verdi o tom nechcel ani len počuť. Nie je presne jasné, kedy sa Verdi rozhodol k napísaniu jeho tretej opery po svojej životnej a umeleckej rane. Verdi operu napísal a na jeseň v roku 1841 predložil Merellimu hotovú partitúru Nabucca. Uvedeniu opery predchádzali ešte komplikácie, ale nakoniec sa uviedla a vo Verdiho tvorbe, ako aj v jeho živote, znamenala veľmi veľa.

 

Premiéra mala veľmi veľký úspech a Verdi sa takto vyjadril. ,,Možno povedať, že touto operou začala moja umelecká kariéra".

Práve text, ktorý sa objavil na náhodne otvorenej strane rukopisu Va, pensiero, sull' ali dorate (slávny zbor Židov z tretieho dejstva opery), ktorý zmätený Verdi hodil na stôl, urobil z Verdiho cez noc slávneho skladateľa.

 

Po tejto premiére začal Verdi aktívne komponovať a tak vznikli jeho nielen operné, vokálne, ale aj inštrumentálne diela.

Verdiho popularita bola tak rýchla a veľká, že melódie jeho opier sa niesli z okien domov, znela v obchodoch, kaviarňach...

Pre Talianov bol vždy Il Maestro. Svetová operná obec považuje Verdiho hudbu nielen za taliansku, ale svetovú. Pri príležitosti Verdiho nedožitej storočnice v roku 1913 profesor Italo Pizzi napísal: ,,Sláva Giuseppe Verdiho je súčasťou celého talianska, celého sveta. Možno o ňom povedať dokonca to, čo Manzoni povedal o Homérovi: ,,Nepozná iný domov, okrem nebies".

 

Po dvojročnej odmlke začal opäť tvoriť. Tretia opera znamenala v jeho živote a tvorbe obrat, bola to opera Nabucco a stal sa slávnym.

 

Dvadsaťdeväťročný usilovne tvoril. Za osem rokov napísal dvanásť opier. Verdi znel zo všetkých javísk sveta ako dôkaz toho, že len najnáročnejšie umenie sa môže stať svetovým. Opery Lombarďania, Ernani, Boj pri Legnane, Attila, Luisa Miller, Macbeth sa stali doslova vlasteneckými manifestáciami. Verdiho revolucionári oslavovali ako kráľa bojujúceho za ujednotenie krajiny. Na múry svojich domov si písali nápis V.E.R.D.I. Čo malo znamenať Vittorio Emanuel Re D' Italia.

 

Zomrel 27. januára 1901 na následky komplikovaného infarktu. Komorný smútočný obrad sa konal presne podľa jeho želania „Bez hudby a spevu“. Ulice Milána v deň pohrebu zaplnilo asi štvrť milióna Talianov.

 

Stredobodom jeho opier je človek. Jeho estetickým krédom bola jednoduchosť, prirodzenosť a pravdivosť. Bol realistom, volil pravdivú charakteristiku a napriek zdanlivo naivným a konvenčným prostriedkom strhuje pravdivosť citového zážitku pátosom, silou vášne a ušľachtilosťou hudobnej krásy. Operná tvorba G. Verdiho vychádza z dvestoročnej tradície talianskej opery. Používal tradičné, uzavreté formy. Faktúra jeho orchestra nikdy neprerástla do symfonických rozmerov.


 

Verdi chcel svoju hudbu založiť na pravdivosti pocitov a vernosti ich melodického vyjadrenia. Bol špecialista na melódiu , dramatickosť a orchestrálnu farebnosť. V jeho dielach všetko stojí na ľudskom hlase, nikdy nedovolil dominovať orchestru. Zaujímal ho predovšetkým človek – a keď mu cenzúra v Maškarnom bále zakázala historický rámec deja, Verdi jednoducho spravil zo švédskeho kráľa bostonského guvernéra a podstate opery to vôbec neublížilo.

 

 

Operné dielo

 

- Oberto, gróf zo San Bonifacia (1839) - Oberto, Conte di San Bonifacio

- Jeden deň kráľom (1840) - Un giorno di regno

- Nabucco (1842) - Nabucodonosor

- Lombarďania (1843) - I lombardi alla prima crociata

- Ernani (1844)

- Dvaja Foscariovci (1844) - I due Foscari

- Panna Orleánska (1845) - Giovanna d'Arco

- Alzira (1845)

- Attila (1846)

- Macbeth (1847)

- Zbojníci (1847) - I masnadieri

- Jérusalem (1847)

- Korzár (1848) - Il corsaro

- Bitka pri Legnane (1849) - La battaglia di Legnano

- Luisa Miller (1849)

- Stiffelio (1850)

- Rigoletto (1851)

- Trubadúr (1853) - Il Trovatore

- La Traviata (1853)

- Sicílske nešpory (1855) - Les vêpres siciliennes / I vespri siciliani

- Simon Boccanegra (1857)

- Aroldo (1857)

- Maškarný bál (1859) - Un ballo in maschera

- Sila osudu (1862) - La forza del destino

 -Don Carlos (1867)

- Aida (1871)

- Otello (1887)

- Falstaff (1893)

 

 

                 

 

 

Kontakt

Ľudovít Vongrej - šéfredaktor redakcia@operaslovakia.sk