Po viacerých rokoch strávených v orchestri SDKE som sa postupne zmieril s myšlienkou, že, na konci mojej dráhy orchestrálneho hráča, si už pod taktovkou takých dirigentov akými sú Jiří Bělohlávek, Libor Pešek, Marco Armeliato a možno ešte dva tucty iných tohto rangu, ktorí formovali môj vášnivý vzťah k tejto profesii, pravdepodobne nezahrám. Potom sa jedného dňa objavil pán Paolo Gatto. Môžem konštatovať, že jeho dirigentské umenie je presne tým, čo orchestrálneho hráča napĺňa, dáva jeho práci ten pravý zmysel, dáva mu pocit istoty a pocit hrdosti z príslušnosti k tejto branži.