Róbert Veselý
Premiéra dlho očakávaného Barbiera zo Sevilly, Rossiniho priam otravne najslávnejšej opery je za nami. Nakoľko úspešne, to nám povedia na slovo vzatí, zatiaľ čo ja si dovolím len jedno malé, no zato naliehavé litánie.
Gioacchino Rossini, skladateľ
(1792 - 1868)
Piatkový večer ma potešil, veď som počul jedného z mojich najzbožňovanejších skladateľov, dokonca po prvýkrát... áno, sladké tenkrát poprvé. Bolo to príjemné, rýchle a bezbolestné, ale bez vyvrcholenia. Vinu na tom nenesú ani speváci, ani dirigent a dokonca ani režisér, hoci skrátený záverečný ansámbl 1. dejstva mi zasadil jedinú skutočne krutú ranu večera.
Vinníkom je publikum, každé jedno publikum, ktoré dáva Barbierovi už takmer 200 rokov nadšené aplauzy a v hypnotickom veselí z radostnej buffy tak potvrdzuje otrepanú frázu z operných príručiek, že práve táto opera je vyvrcholením Rossiniho tvorby. Môžbyť to pravda je, môžbyť je to len tradícia, ale slepo a ignorantsky pritakať tomuto tvrdeniu znamená zavrieť si cestu k oveľa žiarivejším pokladom, ktoré nám po šibalskom signorovi Rossinim zostali.
Žiadny z nich som nikdy nevidel, ani nepočul na živom predstavení, no napriek tomu ma vzrušujú viac než fraška o sevillskom holičovi, čo po 8. februári platí dokonca viacnásobne a celkom mi k tomu postačujú len nahrávky. Keď človek prepadne kráse tejto hudby, je nemožné uveriť, že jeden jediný Barbier, obohratý ako stará platňa repeťáckych hitov, bol schopný vrhnúť na svojich nasledovníkov a aj niektorých predchodcov taký mohutný tieň.
Preto si na tomto mieste a pri tejto príležitosti dovolím zapáliť malý kahanček jednej nehynúcej nádeje, ktorá mi tlie v srdci a pokúsim sa pripomenúť ešte stále zabudnuté takmer zabudnuté klenoty, ktoré sa snáď dočkajú častejšieho uvádzania vo svete (kde tento trend našťastie už výrazne rastie) a taktiež u nás vo vlasti, ktorá, ako vidieť, okrem hokeja zákonite zaostáva vo všetkom. Budeme však k tomu potrebovať nielen skvelých interpretov, ale v prvom rade poslucháčov, ktorí nedovolia nijakej z tejto opier zmiznúť z programu po pár reprízach. Budeme k tomu potrebovať poslucháčov, ktorých záujem o operu nezačína a nekončí gýčovými a nudnými nahrávkami Troch tenorov, či snáď ešte gýčovejšími výberovkami, na ktorých nesmú chýbať Zbor židov, Nessun dorma alebo Largo al factotum...
Na nasledujúcich riadkoch ponúknem čisto osobný výber Rosiniho opier žánru seria a semiseria (pre istotu spomeniem, že ide o žáner opery vážnej a polovážnej aj napriek ťažkopádnosti slovenských pojmov). Ku každej priradím taktiež len osobný, v žiadnom prípade nie odborný komentár. Avšak ubezpečujem vás, že pôjde o výpoveď, ktorá je výsledkom úprimného a prirodzeného zanietenia.
MOSÉ IN EGITTO (Mojžiš v Egypte)
Že ide o dielo, v ktorom skladateľ prejavil snahu o novátorstvo a rozvíjanie vlastného slohu, dosvedčuje už krátky inštrumentálny úvod, ktorý po pár taktoch prechádza do vstupného zboru. Predohra s typickými životodarnými crescendami teda chýba a poslucháč okamžite vstupuje do ponurého úvodu. Túto introduzione obdivoval dokonca i nemilosrdný Wagner a to už je čo povedať.
Nerozhľadeného milovníka rossiniovských buffo opier zaskočí finále prvého dejstva- ansámbel a zbor sklamaných židov, plný burácajúceho hnevu, teda Rossini akého si len málokto z nás dokáže predstaviť- samozrejme treba brať do úvahy, že novátorsky výnimočný Villiam Tell ako posledná a dosť známa Rossiniho opera v tomto kontexte nie je podstatná a budem ju zámerne ignorovať. Záver opery obsahuje scénu, ktorá svojím účinkom pripomína Verdiho Nabucca - ide o spoločnú modlitbu Mojžiša, ďalších postáv a najmä židov, ktorá síce bola dopísaná až dodatočne, no svojím nádherným nápevom nám dáva počuť Nabucca. A ten mal s Mojžišom samozrejme aj veľmi podobný námet.
MATILDE DI SHABRAN
Keďže ide o semiseriu, v tejto opere nájdeme viac hudby podobnej Barbierovi, napriek tomu ide o dielo úplne inej kvality, plné neuveriteľne pôsobivých čísiel, ktoré svojou neobohranosťou znejú oveľa sviežejšie, než známe nápevy z Rossiniho kvázi vrcholnej opery. Zápletku ma síce banálnu, no v tomto si môže s Barbierom kamarátsky podať ruky. Zato hudba, zručne skomponovaná v tej dobe už veľmi skúseným skladateľom, srší nápadmi, nápevmi a koloratúrami, ktoré od prvej noty až po poslednú vyrážajú dych a hĺbavejším poslucháčom snáď aj dajú zabudnúť na šlágre z Barbiera.
BIANCA E FALLIERO
Rozsiahla opera, taktiež bohatá na dychvyrážajúce koloratúry, je dejovo založená na mocenskom boji v Benátkach, ktorý bráni čomu inému než romantickému milostnému pomeru. Na rozdiel od tematicky príbuzných verdioviek I Due Foscari a Simone Boccanegra, tento príbeh končí šťastne, čo je charakteristické takmer pre všetky Rossiniho serie.
V predohre figuruje crescendo, ktoré v jemnej zvukovej obmene počujeme v 3 iných Rossiniho operách (Matilde di Shabran, Ermione, Zelmira). U Rossiniho nič nové, pretože autoplagiátorstvo ho sprevádzalo počas celej kariéry operného skladateľa. No keďže ide o ľúbivý motív, chápavý a tolerantný (aké nezvyčajné vlastnosti u Slovákov) obdivovateľ to Rossinimu nemá za zlé. Práve naopak, často jeho tvorivú lenivosť uvíta a rád nájde už známy a obľúbený motív vo viacerých operách.
Táto práca obsahuje miesta, preniknuté nesmiernou dramatickou energiou, hoci v nejednej vypätej situácii zaznievajú trilky, ktoré akoby patrili do buffy, no nemiestne prídu len tým poslucháčom, ktorí sa až príliš nechali rozmaznať plne rozvinutým Verdiho romantizmom, kde už tragika v orchestrálnom doprovode nachádza presvedčivé vyjadrenie.
ARMIDA
Ďalšia opera, v ktorej sú zrejmé snahy o novinky. Na rozdiel od Mojžiša v nej nájdeme predohru, no práve v nej počujeme narušené konvencie, predovšetkým vďaka chýbajúcemu crescendu, ktoré sa vo väčšine prípadov podieľa na DNA Rossiniho predohier.
Absenciou crescenda "trpí" celá opera, hoci zopár sa ich predsa len vyskytne (dokonca i efektné decrescendo). Do uší bije najmä jedno z najkrajších vôbec, ktoré sa nachádza v závere šialene ťažkej árie titulnej hrdinky z 2. dejstva a je ukážkou Rossiniho neodškriepiteľných snáh o bohatšie zafarbenie orchestrálneho zvuku. Napokon celá opera je výnimočná vďaka do tej doby u Rossiniho nevídaného inštrumentálneho koloritu. Ten prirodzene nie je porovnateľný so širokou paletou orchestrálneho zvuku, akým neskôr v európskej opere útočil Wagner. Napriek tomu Rossini na malom priestore vykazuje zručné a majstrovské narábanie s orchestrom, ktorý hýri exotickými a lahodnými farbami. Aká škoda, že 6 tenorových postáv, z ktorých tri vyžadujú takmer nadľudské spievanie, pravdepodobne nikdy neumožní uviesť a natrvalo zaradiť túto operu do repertoáru v SND, či inde na Slovensku.
LA DONNA DEL LAGO (Jazerná Panna)
Popri Viliamovi Tellovi najromantickejšia z Rossiniho opier by kľudne mohla byť lákavým trhákom ako Lucia di Lammermoor, či Rigoletto, avšak romantizmus v tomto opuse ešte len ciká do plienok. Hoci je bez predohry, predsa len jej nechýbajú osvedčené rossiniovské šablóny, ktoré sú však zasadené do nových rozmerov, k akým Rossini mohol preniknúť vďaka pôsobivému, melancholickému a na svoju dobu najmä exotickému námetu, ktorý jeho libretista našiel u Waltera Scotta. Niet sa čomu čudovať, že z Rossiniho serií je v súčasnosti práve táto jednou z najčastejšie uvádzaných, o čom svedčia nedávne inscenácie z Milána alebo Paríža.
ERMIONE
O kvalitách tejto opery som sa dočítal v podobnom článku, aký teraz sám tvorím. Dodnes sa nachádza na bratskom webe operaplus.cz a pomohol mi zo sekundy na sekundu spoznať jeden z najväčších klenotov, aký kedy vzišiel z Rossiniho pera. Osobne si dovolím tvrdiť, že jednoznačne musí ísť o Rossiniho najlepšiu seriu a dôvodov je na to viacero.
Má nádhernú predohru, zručne prepojenú s dejom pomocou použitia zboru, čo dáva úvodnému číslu znamenitý rozmer. Okrem predohry v nej nájdeme mnohé excelentné čísla, z ktorých ako najvydarenejšie vychádza finálový duet medzi Ermione a Orestom. Napätie, aké Rossini dokázal vytvoriť v tejto temnej záverečnej scéne sa mu nepodarilo prekonať snáď ani vo Villiamovi Tellovi a ak má dobre napísaná dráma vo svojom finále naozaj presvedčivo vyvrcholiť, v Ermione túto požiadavku Rossini majstrovsky naplnil.
Vedomý si kvalít svojho pokrokového výtvoru prežíval neuveriteľné sklamanie, keď sa Ermione po premiére dožila len nepatrného počtu uvedení. Nastolil v nej úplne nové smery, vystaval plnokrvnejšiu a autentickejšiu drámu, ktorá sa už začala úspešne vzďaľovať trilkovým pozlátkam a ošúchanej buffo nálade. Napriek tomu ju svet opäť počul až dávno po Rossiniho smrti, približne 150 rokov po svojom prvom uvedení v r. 1819 v Neapoli.
Napriek niekoľkým opätovným uvedeniam sa nedá povedať, že by sa dožila zaslúženého úspechu, avšak u odborníkov sa dočkala výrazného uznania svojich kvalít. Ja sa k nim pripájam a so svojou laickou láskou vyjadrujem presvedčenie, že ide nielen o jednu z najgeniálnejších Rossiniho opier, ale o jednu z najgeniálnejších talianskych opier vôbec. Milovníci Barbiera- počuli ste niekedy o nej???
Tu sa môj zoznam končí, no predsa len cítim povinnosť letmo spomenúť ešte ďalšie majstrovské kusy, ktoré zaprášené čakajú na svoje aplauzy: SEMIRAMIDE, TANCREDI, ZELMIRA, MAOMETTO II. (Mohamed II.), LA GAZZA LADRA (Straka Zlodejka), či ELISABETTA, REGINA D´INGHILTERRA (Alžbeta, kráľovná Anglicka)
S naivnou vierou teraz na zlatých krídlach vysielam do vesmíru myšlienku, ktorá sa snáď raz pretaví do úspešných inscenácií na doskách Opery SND. Dúfam, že našim umelcom a poslucháčom raz pôjde o umenie, nie o šlágre a o zaručenú a chladnokrvne vypočítanú vysokú návštevnosť.
Nech Barbier zo Sevilly v encyklopédiách aj naďalej ostane najlepšou Rossiniho operou a nech súčasnej inscenácii zatlieska čo najviac spokojných divákov, ale nedopustime, aby sa stal tým jediným, čo budeme schopní spojiť s menom Gioacchina Rossiniho. Ináč sa neopovážme nazývať sa milovníkmi opery!
Autor: Róbert Veselý
článok zaradený do: Operné korzo
