História operného súboru Štátneho divadla v Košiciach po roku 2000

V rozmedzí sezón 2000/2001 – 2005/2006

Obdobie v rozmedzí sezón 2000/2001 - 2009/2010 bolo pre košickú operu veľmi zložité. V roku 1999 sa na post riaditeľa Štátneho divadla Košice dostal Peter Himič, ktorý mu šéfuje dodnes. Síce riaditeľský post ostal nezmenený, na poste umeleckého šéfa opery sa za toto desaťročie vystriedalo pár zvučných mien.

Štátne divadlo Košice

Najprv, v januári roku 2001, sa umeleckou šéfkou stala režisérka Zuzana Lacková, ktorá sa krátko na to funkcie vzdala. Po nej sa umeleckým šéfom stal Karol Kevický, ktorého neskôr (01.01.2006) vystriedal Peter Dvorský, ten však prijal miesto umeleckého šéfa opery v Slovenskom národnom divadle a na jeho miesto prišiel Paolo Gatto, taliansky dirigent. Paolo Gatto šéfoval opernému súboru ŠD KE jednu sezónu a po ňom sa vrátil na tento post Karol Kevický. Až s odstupom času však uvidíme, či tieto rýchle zmeny a hlavne tá posledná bola prínosom pre celkove formovanie umeleckého súboru opery.

Pravdou však je, že dlhé roky sa operný súbor Štátneho divadla Košice formoval bez dramaturga a stáleho režiséra. Po troch rokoch šéfovania Petra Dvorského v Opere Štátneho divadla Košice v súbore stále chýbal dramaturg, čo negatívne pôsobila na celistvosť repertoáru. Takisto košickej opere stále chýbala konečná vízia. (UNGER, P. 2009. Bez nápadu úcta k tradícii nie je divadlom. [online]. 2009.  Dostupné na internete TU... Aj na tieto skutočnosti poukazovala na veľkú potrebu interného dramaturga, či absenciu nových titulov. Dnes je situácia už iná, divadlo má internú dramaturgičku, Lindu Keprtovú, ktorá pôsobí aj ako režisérka. Toto rozhodnutie však učinil až súčasný umelecký šéf opery.

Práve šéfovanie takej vedúcej osobnosti akou nepochybne Peter Dvorský je, bolo jednou z udalostí, od ktorej sa očakávalo viac ako bolo ponúknuté. V sezóne 2005/2006, kedy bol Peter Dvorský menovaný za umeleckého šéfa bola už košická opery v kríze. Samotná opera ako žáner sa pomaly vytrácala z povedomia divákov. Tento nemilý fakt sa Dvorský pokúšal za štyri sezóny svojho šéfovania zlomiť. Počas prvých dvoch sezón jeho vedenia Opery Štátneho divadla Košice bolo pozvaných viacero významných osobností do už naštudovaných opier, či takisto bolo usporiadaných niekoľko koncertov (napr. koncert Eleny Obrazcovovej).

Štátne divadlo Košice

Dnes môžeme charakterizovať repertoár Opery Štátneho divadla Košice za uplynulé desaťročie ako pestrý, čo sa titulov týka. Vedenie sa snažilo vyjsť v ústrety širokým diváckym vrstvám, preto bola uprednostňovaná tradičná réžia a klasická réžia s modernejšími prvkami. Experimentom bola až posledná premiéra v sezóne 2009/2010 Adriana Lecouvreur, ktorá sa však aj napriek veľmi priaznivým kritikám divácky neuchytila. Dnes sú tieto dva tituly (Lucia di Lammermoor a Adriana Lecouvreur) naštudované v poslednej sezóne šéfovanie P. Dvorského stiahnuté z repertoáru.

Na prelome sezón 1999/2000 a 2000/2001 mala opera v repertoári Nabucco (Verdi), Aidu (Verdi), Krútňavu (Suchoň), Carmen (Bizet), La Traviatu (Verdi), Figarovu svadbu (Mozart) a Eugena Onegina (Čajkovskij). Okrem operných titulov sa na javisku opery objavovali aj tituly operetné. Nastávajúce desaťročie v opere prinieslo viacero nových zaujímavých a divácky atraktívnych titulov ale takisto aj veľa, po krátkom čase, obnovených premiér.

Sezónu 2000/2001 otvorila premiéra Pucciniho Bohémy, ktorá sa konala 01. 12. 2000. Inscenáciu pripravila operná režisérka Zuzana Lacková (dnes Zuzana Lacková - Gilhaus), ktorá po čase slovenskú opernú scénu vymenila za nórsku. Táto Bohéma nebola natoľko experimentálna, ako tá predošlá (premiérovaná v sezóne 1989/1990 režisérom Jiřím Nekvasilom). Išlo o klasické naštudovanie, ktoré priveľmi neohúrilo ani kritiku, ani publikum keďže malo len zopár repríz. Experimentálnejšou by sa dala nazvať premiéra druhá, Rigoletto (premiéra sa konala 09. 03. 2001), ktorého režijne riešil Martin Bendik.

Bohéma, Opera ŠD Košice

V sezóne 2001/2002 bol naštudovaný iba jeden operný titul a to Verdiho Trubadúr (premiéra sa konala 01. 03, 2002), ktorého režírovala česká režisérka Karla Štaubertová – Sturm. Táto sezóna patrila skôr iným druhom hudobného divadla a to práve tým komerčnejším – muzikálu a operete. Naštudovaná bola Dusíková Modrá ruža v réžii Romana Poláka a Neckářov Kocúr v čižmách v réžii Štefana Senka. Na konci tejto sezóny sa Zuzana Lacková funkcie umeleckej šéfky Opery Štátneho divadla Košice vzdala.

Sezónu 2002/2003 začínala opera už pod vedením Karola Kevického. Spolu so šéfdirigentom Igorom Dohovičom si stanovili náročnejšiu dramaturgiu a rozhodli sa prizvať nových tvorcov. Z ich veľkých plánov a nových titulov najväčší úspech zožali časom overené tituly ako Pucciniho Tosca (2002) a Mozartov Don Giovanni (2004). Sezóna 2002/2003 okrem Toscy (premiéra sa konala 11. 10. 2002), ktorá bola prvou Polákovou opernou réžiou, bola naštudovaná aj Predaná nevesta. Tá sa v repertoári Štátneho divadla Košice drží dodnes a po La Traviate je druhou najstaršou inscenáciou Opery Štátneho divadla Košice. Predaná nevesta (premiéra sa konala 07. 03. 2002) Blanky Hončarivovej je titul, ktorý stále láka divákov do divadla, bohužiaľ iba vďaka tomu, že je to notoricky známa „osvedčená klasika“. V tejto sezóne sa uskutočnilo aj koncertné uvedenie opery Henryho Purcella (inscenovala sa iba raz a to 06. 06. 2003), Dido a Aeneas.

Sezóna 2003/2004 ponúkla zas dva časom overené tituly. Súčasný trend opery Štátneho divadla Košice sústredený hlavne na divácky obľúbené tituly je pravdepodobne reakciou na obdobie prechádzajúce. Pre túto sezónu boli vybrané dve opery. Komický Donizettiho Don Pasquale (premiéra sa konala 03. 10. 2003) a tragický Don Giovanni (20. 04. 2004), ktorého premiéra bola udalosťou sezóny. Keď v minulých sezónach sa orientácia na menej známych režisérov ukázala ako problematická, pri inscenovaní Dona Giovanniho vedenie vsadilo na, v činohernom divadle, známeho režiséra Romana Poláka. Jeho snahou bolo inscenovanie Dona Giovanniho ako moralitu. „Zvodca žien je potrestaný, skončí v pekle. Aj my chceme vytvoriť moralitu. Nie je našou snahou, aby sme posúvali príbeh do súčasnosti, ide o to, aby sme inscenovali Mozarta takého aký je, a našli v ňom šťavu, život, humor, tragično, iróniu, a nakoniec morálny záver – pretože hriešnik má byť potrestaný.“ ozrejmil sčasti svoje režijný výklad v bulettine divákom.

Don Giovanni, Opera ŠD Košice

Nasledujúca sezóna 2004/2005 bola veľmi pestrá. Naštudovaná bola opereta Veselá vdova (premiéra sa konala 24. 07. 2004), najväčšou udalosťou bola premiéra Bizetovej Carmen (premiéra sa konala 04. 05. 2005). Táto sezóna patrila, čo sa réžií týka, hosťujúcej režisérke Blažene Hončarivovej. Bizetova opera Carmen pod jej režijnou taktovkou postrádala však rýchly spád deja. Nepodarilo sa jej vyhnúť úskaliam prepojenia hereckej akcie s textom opery. Aj napriek rozvláčnemu naštudovaniu patrí Carmen dodnes medzi najnavštevovanejšie predstavenia a to vďaka kvalitnému hudobnému naštudovaniu a hosťujúcim umelcom v hlavných postavách (poväčšine Carmen a Escamilla). Druhou premiérou bola obnovená premiéra Barbiera zo Sevilly (pôvodná premiéra sa konala 13. 03. 1992 a obnovená premiéra 25. 06. 2005). Po premiére Barbiera zo Sevilly v roku 1992 bola táto inscenácia kritikou prijatá pozitívne. „Režisérka vniesla do inscenačných zvyklostí niekoľko nových a aktualizačných prvkov. Napríklad slávnu áriu o klebete spieva Don Basilio Doktorovi Bartolovi do telefónu.“ (BLAHYNKA, M. 1998. Slovenská operná dramaturgia 1989 – 1998. Bratislava: Edícia Kronika, 1998. 222 s. ISBN 80-85455-86-2) Záhadou ostáva derniéra práve tohto titulu, ktorá sa konala v sezóne 2010/2011, avšak po ktorej sa ešte párkrát v programe objavil.

Sezóna 2005/2006 bola sezónou veľkých zmien. V jej strede (1.1.2006) sa umeleckým šéfom opery stáva Peter Dvorský, ktorého pôsobnosti je venovaná nasledujúca kapitola.

Obdobie šéfovania Petra Dvorského v opere ŠD KE

Odo dňa 1.1. 2006, v sezóne 2005/2006, začal umeleckému súboru opery Štátneho divadla Košice šéfovať Peter Dvorský, významný slovenský operný spevák a vedúca osobnosť. Prvou operou v tejto sezóne bol obnovená premiéra, tento raz šlo jedno z najväčších diel verizmu, Pucciniho Bohému, ktorá mala premiéru v roku 2000. Premiéra sa niesla v znamení medzinárodných hostí Evy Džízgovej, ktorá získala cenu Thálie práve za postavu Mimi v tejto opere, či Georga Tichého, ktorý je v súčasnosti sólistom vo viedenskej Štátnej opere.

Status a smerovanie Opery Štátneho divadla Košice však potvrdil druhou premiérou. Dvořákova Rusalka (premiéra sa konala 17. 02. 2006) v réžii Zdenka Trošku bola veľmi očakávaným dielom. Hoci kritiky ju hodnotili v nie veľmi pozitívnom zmysle, aj napriek tomu je Rusalka stále vcelku navštevovaným predstavením. Veľmi dobrým ťahom bolo pozvanie hostí do hlavných postáv. Zvykom (za éry P. Dvorského) bolo naštudovanie hlavných úloh jedným domácim a jedným hosťujúcim obsadením. V postave Rusalky na premiére a ešte aj rok po tom sopranistka zo Slovenského národného divadla, Adriana Kohútková. V úlohe Princa bol dlho na výslní Peter Berger, ktorý dnes už pôsobí na voľnej nohe a prevažne hosťuje v zahraničí.

Rusalka, Opera ŠD Košice

Nasledujúca sezóna, 2006/2007 z dramaturgického hľadiska výnimočne neobsahovala orientáciu na taliansku operu. Naštudované boli Mozartova Čarovná flauta (premiéra sa konala 27. 10. 2006), Gounodov Faust a Margaréta (premiéra sa konala 16. 02. 2007) a opäť Donizettiho titul – Nápoj lásky (premiéra sa konala 25. 05. 2007). Čarovná flauta bola prvou réžiou mladej slovenskej opernej režisérky Andrey Hlinkovej na pôde Opery Štátneho divadla v Košiciach. Hodnotenia kritiky boli dvojznačné, vyzdvihovali spevácke výkony, k réžii, scénografii a kostýmovým riešeniam sa však stavali chladne. „Nadčasový rozmer Mozartovej filozofickej rozprávky zostal nevypovedaný.“ (TIMKO, M. 2007. Nebo, očistec, peklo.... [online]. 2007. Dostupné na internete TU... ) Opera Faust a Margaréta bol režijným počinom opäť Zdenka Trošku. Uplatnil tu rovnakú poetiku ako pri inscenovaní Rusalky. Išlo o opozíciu k experimentom režisérskeho divadla. Práve na toto Troškovo smerovanie ostro reagovala kritika. „Nik neočakával režisérske divadlo 21. storočia. Zvedavosť smerovala skôr k otázke, či obháji teóriu iluzívneho, „laterna magika“ javiskového výkladu Rusalky, či naivitou okorenený opulentný vizuálny vnem opäť postačí na kamuflovanie remesla. Nestalo sa tak. V prvom rade nie preto, lebo jeho Faust a Margaréta bol takzvane tradičný, ale z dôvodu badateľnej režisérskej bezradnosti. V Rusalke mu aspoň pomohla honosná výprava a filmové barličky, vo Faustovi a Margaréte ostal sám.“ (Unger, 2007c. Troška oživená téma: Múzeum či divadlo?. [online]. 2007. Dostupné na internete TU... )

Faust, Opera ŠD Košice

Jeho naštudovanie Fausta a Margaréty nikdy nebolo titulom divácky atraktívnym, hoci v Košiciach prevažuje divák, ktorý preferuje tradičné réžie. Poslednou premiérou sezóny bola komická Donizettiho opera, Nápoj lásky. Režisér Miroslav Fischer v nej výraznejšie neprekročil hranice tradicionalizmu. Sám v rozhovore uverejnenom v bulettine Opery Štátneho divadla Košice tvrdí, že „povinnosťou režiséra je doviesť myšlienky autorov k divákovi zrozumiteľne, aby pochopili vnútorný obsah diela. Inscenovať Aidu v telocvični, považujem prinajmenšom za otázne. Režisér by nemal dielo prerábať...“ Jeho poetika je veľmi podobná poetike Zdenka Trošku. Táto inscenácia bola kritikom P. Ungerom označená ako „retroštýlová“. Ako jedno z mála pozitív bola menovaná miera komickosti neprekračujúca hranice vkusu, ktorá sa často ráz zvrháva. Vyzdvihované bolo najmä hudobné naštudovania Karola Kevického, ktorý po nástupe P. Dvorského na šéfovský post, ostal na poste šéfdirigenta opery.

Sezóna 2007/2008 bola skromná. Priniesla jeden operný titul a v závere jeden operetný. V tejto sezóne jediný operný titul bol Maškarný bál (premiéra sa konala 16. 11. 2007) Giuseppe Verdiho. Na jeho réžiu bol pozvaný český režisér Václav Věžník. Košická opera je profilovaná ako inštitúcia zameriavajúca sa na tradičné projekty, Maškarný bál nie je výnimkou. Nejde o žiaden režijný hlavolam. „Věžníkovi sa však podarilo, aj napriek odmietnutiu akýchkoľvek výkladových špekulácií a posunov, zabrániť ilustratívnosti prvého plánu a staromódnym hereckým gestám.“ (UNGER, P. 2007a. Žiaden režijný hlavolam, „len“ víťazstvo hudby. [online]. 2007. Dostupné na internete TU... ). Vyzdvihovaným bolo aj hudobné naštudovanie Dušana Štefánka. Vyvrcholením sezóny bola však opereta Emmericha Kalmána Čardášová princezná, ktorá aj pár rokov po premiére je jedným z najnavštevovanejších titulov. Kritika nemala pozitívne ohlasy a dokonca bola označená ako magnet na publikum.

Keďže v sezóne 2007/2008 sa opere nevenoval najväčší priestor, nasledujúca sezóna zaznamenala istý obrat. Naštudované boli tri operné tituly, z toho jeden detský. Prvou premiérou bola Pucciniho Madama Butterfly (premiéra sa konala 03. 10. 2008) v réžii, v Košiciach už známej, Andrey Hlinkovej. Ani tu nevynímajúc nejde o modernú réžiu alebo nejaký experiment, Hlinková ukazuje, že aj klasickým naštudovaním má opera stále, čo povedať. Andrea Hlinková spolu so scénografkou Miriam Struhárovou vytvorili exotickú atmosféru, ktorej napomohli aj dve hosťujúce sólistky. V úlohe Čo-Čo-San sa predstavila Yuko Oba a v roly jej vernej služobnice Suzuki, Satoko Yamamoto. Na túto inscenáciu mala kritika pozitívne ohlasy, vyzdvihované boli najmä výkony nie len dvoch hosťujúcich speváčok ale aj domáceho sólistu Mariána Lukáča. Hudobné naštudovanie Paola Gatta priam ohromilo.

Madama Butterfly, Opera ŠD Košice

Druhým naštudovaným titulom bol Polepetko od tvorcov Igora Bázlika, Petra Stoličného a Jána Štrassera. Detský operný titul postrádala Opera Štátneho divadla Košice dlhé roky. „Trend zameraný na detského diváka sa v prvej polovici deväťdesiatych rokov objavil vo všetkých slovenských operných súboroch.“ (BLAHYNKA, M. 1998. Slovenská operná dramaturgia 1989 – 1998. Bratislava: Edícia Kronika, 1998. 222 s. ISBN 80-85455-86-2) V Košiciach následne upadol, detské tituly boli výlučne činoherné alebo muzikálové. Polepetko predstavuje vstup do operného sveta pre najmenších divákov. Asi najočakávanejšou premiérou sezóny bola premiéra opery Eugen Onegin (premiéra sa konala 29. 05. 2009), ktorá bola sklamaním. Už premiéra zaznamenala malý počet divákov, čo nie je potešiteľný fakt pre divadlo. Eugen Onegin nie je operou v pravom zmysle slova, sám Čajkovskij ju označil ako lyrické scény, v ktorých je málo dramatickej akcie. Práve preto si inscenovanie tejto opery vyžaduje špecifický prístup, lebo inak vzniká monotónne naštudovanie. Hoci bola pozvaná ruská režisérka, ruskú atmosféru na javisku nevytvorila. Operný kritik Pavel Unger (UNGER, P. 2009. Bez nápadu úcta k tradícii nie je divadlom. [online]. 2009. Dostupné na internete TU... ), dokonca v recenzii vydanej po prvej repríze tohto predstavenia poprel existenciu režijnej koncepcie Oľgy Kapaniny k tejto opere. Čo sa týka obsadenia, hlavných i vedľajších postáv, bolo bohaté. P. Dvorský dal šancu aj mladým sólistom. V úlohe Tatiany Lariny okrem domácej sopranistky Tatiany Paľovčíkovej-Paládiovej, hosťovala aj mladá Petra Záhumenská. Takisto v úlohe Oľgy sa vystriedali dva mladé hlasy Zuzana Dunajčanová a Michaela Šebestová. Oneginov mala košická opera hneď tiež dvoch, a to Richarda Švedu a Richarda Pustinu, opäť hosťujúcich umelcov.

Sezóna 2009/2010 bola poslednou v ére šéfovania P. Dvorského. Mohli by sme ju označiť za doposiaľ najexperimentálnejšiu, čo sa réžií týka. Naštudované boli dva tituly. Najznámejšia Donizettiho tragická opera, Lucia di Lammermoor (premiéra sa konala 27. 11. 2009) a druhá menej známa opera, ktorej autorom je Francisco Cilea, Adriana Lecouvreur (premiéra sa konala 14. 05. 2010).

Lucia di Lammermoor, Opera ŠD Košice

Lucia di Lammermoor v réžii Mariána Chudovského nie je len kostýmovaným koncertom. Ide o príbeh vyrozprávaný na pozadí francúzskych tapisérií. „Režisér Marián Chudovský primárne volil aranžmány v intenciách dotvárania komplexnosti výtvarného scénického obrazu, kde postavy akoby vystupovali a následne vstupovali do obrazov tapisérií.“ (Glocková, 2009. Romantický príbeh Lucie di Lammermoor v dizajne francúzskych tapisérií. [online]. 2009. Dostupné na internete TU... ). V hlavnej postave Lucie zažiarila košická koloratúrna sopranistka Michaela Varády. Lucia di Lammermoor patrí k najťažším koloratúrnym postavám na svete a košická opera má Luciu, za ktorú sa hanbiť nemusí. Okrem Michaely Varády postavu Lucie naštudovala aj Karina Skrzeszewska, poľská sopranistka a jedna dáma z ľudu, Mária Taytáková, ktorá je povolaním lekárkou.

Ani druhá premiéra tejto sezóny, Adriana Lecouvreur, sa nestala divácky atraktívnym titulom. Adriana Lecouvreur bola veľkým projektom, na ktorom režisérka Andrea Hlinková pracovala viac ako rok. Je na škodu veci, že sa nestretol s pochopením divákov v Štátnom divadle Košice. Aj napriek snahám nasmerovať vývoj operného repertoáru inam, po odchode Petra Dvorského z postu umeleckého šéfa opery, zas nastupuje obdobie kedy hrá prím klasická réžia.

Adriana Lecouvreur, Opera ŠD Košice

Desať rokov v Opere Štátneho divadla Košice nebolo jednoduchým obdobím. Na poste umeleckých šéfov sa vystriedali štyri zvučné mená. Z toho najvýznamnejším obdobím boli štyri roky, počas ktorých šéfoval opere P. Dvorský. Na javisku Opery Štátneho divadla sa vystriedalo mnoho významných hostí (z najvýznamnejších spomeniem Jelenu Obrazcovovú, alebo Gabrielu Beňačkovú). Opera Štátneho divadla si vytvorila istý status, začala sa zúčastňovať na operných festivaloch a takisto často hosťuje v iných divadlách. Zaznamenali sme aj zmeny v opernom ansámbli. Stratou bol odchod vynikajúceho Petra Bergera (tenor), či Ondreja Mráza (bas). A naopak súbor obohatili nové hlasy.

Obdobie v rozmedzí sezón 2009/2010 – 2011/2012

V sezóne 2010/2011 sa postu umeleckého šéfa na veľmi krátko ujal Paolo Gatto, taliansky dirigent. Za rok, ktorý na tomto poste strávil výrazne pozdvihol umeleckú úroveň súboru a orchestra, hlavne v sekcii dychových nástrojov.

V tejto sezóne mali premiéru dva tituly. Jeden zaručene divácky atraktívny, a to Mozartova Figarova svadba ( premiéra sa konala 08.10.2010) a dve jednoaktové opery Wolf-Ferrariho Zuzankino tajomstvo a Ravelova Španielska hodinka (premiéra sa konala 25.02.2011). Prvý titul, Mozartovu Figarovu svadbu režíroval Gustáv Herényi a hudobné naštudovanie mal na starosti sám umelecký šéf. Najlepšie kritikou hodnotená zložka tejto inscenácie bolo práve hudobné naštudovanie. Jednoaktovky, Španielska hodinka a Zuzankino tajomstvo, boli zjednotené témou – manželská žiarlivosť. Druhá premiéra bola veľkým fiaskom, čomu naznačuje aj rýchle stiahnutie z repertoáru. Režijný vklad nemeckého režiséra a scénografa Achima Trowalda bol prinajmenšom sporný. Je na škodu veci, že nehľadal nové výkladové možnosti a inscenácie nikam neposunul. Ako už bolo spomínané Paolo Gatto post umeleckého šéfa opery po roku opustil, ale niet pochýb o tom, že ako dirigent pozdvihol súbor. Na jeho miesto v sezóne 2011/2012 nastúpil dirigent Karol Kevický, ktorý je na tomto poste dodnes. So svojim príchodom zároveň obsadil miesto internej dramaturgičky opery Lindou Keprtovou, čo sa ukázal ako prospešný krok. Opera ŠD KE má zomknutejší dramaturgický plán na niekoľko sezón dopredu.

V  sezóne, 2011/2012, sa uskutočnili dve operné a jedna operetná premiéra. Prvou premiérou bol Verdiho Nabucco (premiéra sa konala 21.10.2011 ). Išlo o veľmi klasické naštudovanie českého režiséra Václava Věžníka, hudobného naštudovania sa ujal mladý český dirigent Jakub Židek. Opera Nabucco má síce biblický námet, ale je aktuálna aj dnes. Je plná čistoty, hodnôt a odzrkadľuje súčasné charaktery ako sú karieristi, mocipáni... K tejto inscenácii sa vyjadrila aj muzikologička Terézia Ursínyová (URSÍNYOVÁ, T. 2012. Hudobno-tanečná sezóna v Štátnom divadle Košice. [online]. 2012. Dostupné na internete TU... ) na Prehliadke inscenácií, ktorú Štátne divadlo organizuje každoročne (ide o prehliadku v danú sezónu premiérovaných inscenácií s kritickými diskusiami). „V  kvalitnom hudobnom naštudovaní českého dirigenta Jakuba Žídka (významný, ba podstatný prínos tejto inscenácie!) sme počuli aj sólistov z Čiech a Maďarska. Jednoznačnú pochvalu si odniesol basista Sándor Árpád (Zachariáš), domáci barytonista Marek Gurbaľ i Nabucco barytonistu Ludovica Kendiho, ktorý po rozpačitejšom úvode vygradoval charakter postavy i svoj hlas do presných kontúr a precíteného výkonu. Abigail spievala s dramatickým akcentom Magdaléna Malková, česká sopranistka veľkého, až dravého hlasového prejavu.“

Nabucco, Opera ŠD Košice

Najviac obávanou a zároveň najúspešnejšou premiérou sezóny bola Janáčkova Jej pastorkyňa. Takisto ako pri predošlej inscenácii, bol pozvaný hosťujúci režisér z Čiech, Michal Tarant a dirigent Robert Jindra, obaja z Národního divadla Moravskoslezského v Ostrave. Jej pastorkyňa sa vrátila po 35 rokoch na košické javisko, v režijnej koncepcii Michala Taranta išlo hlavne o psychologickú drámu z vidieka, ktorej téma je aktuálna aj dnes. Naštudovanie nebolo radikálne folklórne, síce situované na vidieku avšak s realistickým herectvom. K premiére sa vyjadrilo hneď niekoľko najvýznamnejších slovenských kritikov, ktorí vydali aj komparácie oboch Jej pastorkýň (v danej sezóne premiérovala Jej pastorkyňu pod názvom Jenůfa aj Slovenské národné divadlo). Kritika sa zhodla na tom, že najvýraznejšou zložkou košickej Jej pastorkyne je hudobné naštudovanie. „Z nich najväčší potlesk a primát patril právom hudobnému naštudovaniu dirigentom Robertom Jindrom. Ním realizovaná Kovařovicova a Janáčkom autorizovaná verzia bola nielen hutná a  neskororomanticky sýta v zvukovom objeme (nádherne ladiaca a efektná dychová harmónia, prekrásne tklivé husľové sóla, démonicky dunivé tympany), ale s absolútnym nadhľadom sa vynímali a prelínali dynamické a dramatické vrcholy, mrazili „kriminálne“ momenty a emočne prelaďovali (aj sentimentálne rozlaďovali) lyrické úseky.“ (GLOCKOVÁ, M. 2012. Skvelý Janáček na košickej opernej scéne. [online]. 2012 . Dostupné na internete TU... ).

Jej pastorkyňa, Opera ŠD Košice

Poslednou premiérou tejto sezóny bola Offenbachova opera buffa Orfeus v podsvetí, ktorý mal opäť na starosti český realizačný tým. Režisér, ale v prvom rade herec Lumír Olšovský Offenbachovho Orfea aktualizoval. Jeho režijná koncepcia vychádzala z naštudovania francúzskeho režiséra Laurenta Pellyho. Prevzal náznak scény, niektoré kostýmy a scénickú akciu hercov. Hudobne operetu naštudoval Igor Dohovič.

V sezóne 2012/2013 sa dramaturgia Opery Štátneho divadla Košice rozhodla zaradiť do repertoáru tri operné tituly a to: dve Pucciniho jednoaktové opery Gianni Schichi a Plášť (premiéra 12.10.2012), Dialógy karmelitánok (premiéra 22.3.2013) od Poulenca a Verdiho Rigoletta (premiéra 12.5.2013).

Dialógy karmelitánok, Opera ŠD Košice

Aj keď za posledné desaťročie Opera ŠD KE vystriedala niekoľko umeleckých šéfov a prešla významnými zmenami, práve obdobie šéfovania Karola Kevického by mohlo byť progresívne. V období šéfovania Petra Dvorského prevažovala klasické operná réžia postavená skôr na hviezdach. Karol Kevický a dramaturgička Linda Keprtová sa rozhodli operu profilovať iným smerom. Naskytá sa viac priestoru experimentu, do repertoáru sa dostávajú aj menej známe operné tituly, či autori. Opera ŠD KE nadviazala spoluprácu s českými opernými súbormi, v rámci ktorej sa v hlavných úlohách často ocitajú hosťujúci sólisti (nielen z Čiech, ale aj z Maďarska, Nemecka, či Rumunska).

Pripravila: Daniela Petrovská

článok zaradený do: Operné korzo

foto: Štátne divadlo Košice