Terézia Ursínyová
„Opera nie je show, opera je emócia“, povedal na stretnutí s novinármi v salóniku Novej budovy Opery SND taliansky barytonista Leo Nucci. „Ak publikum plače, je to úspech“.
Leo Nucci
Publikum 28. júna po poslednom tóne Verdiho opery najprv na pár sekúnd mlčalo a potom prepuklo v neutíchajúci aplauz. Mnohí však zostali sedieť v hlbokom dojatí, ktoré tak trochu suplovalo možno plač, alebo aspoň slzu. Po takom výkone je totiž ťažko okamžite prejsť do opačného extrému a burácať. Každý je iný. Každopádne boli všetci prítomní citovo zasiahnutí záverečným obrazom Verdiho opery Dvaja Foscariovci, v ktorej ponížený a synovou smrťou doráňaný bývalý benátsky dóža Foscari zomiera. Takého Francesca Foscariho, ako ho zaspieval a precítil Talian, verdiovský ctiteľ a znalec, ale aj veľký človek – umelec Leo Nucci, je totiž sviatkom počuť a vidieť.
„Giuseppe Verdi je stelesnením niečoho špecifického a typicky talianskeho. Vyznáva rovnaké hodnoty ako naši predkovia. Dokonca si myslím, že Verdi je nielen autorom 19. storočia, ale aj toho nášho. Lebo hudobná a ľudská hodnota jeho opier je stále aktuálna. Som patriot... Mám rád taliansku kultúru, ktorá sa pýši humanizmom, nesmiernymi hodnotami talianskeho umenia - od Danteho, cez renesanciu až po Verdiho,“ povedal Leo Nucci na spomínanom stretnutí 26. júna, dva dni pred bratislavským hosťovaním. Prišiel medzi novinárov aj so svojou manželkou, bývalou sopranistkou, ktorá obetovala svoju umeleckú kariéru manželovej.
Leo Nucci, tlačová konferencia, SND
Foto: Ľudovít Vongrej
Iba pred pár dňami – v sobotu - triumfoval v milánskej La Scale vo Verdiho opere Luisa Miller. Spieva však barytonové party v dvadsiatich dvoch Verdiho operách. K jeho najobľúbenejším rolám patrí Rigoletto: podľa vlastných slov ho spieval skoro 500 krát. Okrem Austrálie na všetkých kontinentoch, vo všetkých významných operných domoch.
Nemá pocit únavy a opakovanie z toľkých repríz?
„Tak, ako je každé ráno iné - a ja ho prežívam vždy v inej nálade - tak aj môj Rigoletto je vždy iný. Spievam ho s rôznymi dirigentami, na rôznych svetových scénach, s mnohými skvelými partnermi – ako by mohol byť vždy rovnaký? Premena Rigoletta ma inšpiruje.“
Naposledy spieval Rigoletta v polovici mája t. r. v rámci galakoncertu s dirigentom Nello Santim. Iba s týmto majstrom taktovky, ktorý nedávno v SND dirigoval Verdiho Rekviem, účinkoval v Rigolettovi päťdesiatkrát!
O skromnosti, sympatickej ušľachtilosti ľudskej povahy Lea Nucciho svedčí aj reakcia na tlačovke na oslovenie prídavkom - maestro...
„Neznášam spevákov, ktorí si vyžadujú oslovenie maestro. Maestro je dirigent a skladateľ. Ja som len vykonávateľ ich predstáv.“
No aj keď Leo Nucii nemá rád oslovenie „maestro“, bez jeho povolenia ho možno nazvať „kráľ“. Tak zapôsobil aj v ukážke svojho spevácko-operného umenia pred slovenskými milovníkmi opery - v postave Francesca Foscariho vo Verdiho šiestej opere, ktorú po prvýkrát uviedli v Ríme r. 1844. Verdi mal iba tridsať rokov, keď Donizetti - na margo Dvoch Foscariovcov - povedal o autorovi: „Tento muž je génius“. Vo Foscariovcoch je ukrytá všetka tušená, ba už aj realizovaná krása i premyslenosť obsahovo – hudobného účinku na poslucháča a diváka, vygradovaná v budúcich dielach majstra talianskeho hudobného národného (i umeleckého) obrodenia.
Sú tu uzavreté čísla – melodicky bohaté árie, komorné esembly, ktoré chytia za srdce absolútnou dokonalosťou prepletenia hlasov, nádherné zbory, v ktorých – pri všetkej dominancii mužských hlasov – sa vznášajú i hlasy troch – štyroch sólistov, ako melodické ozdoby, je tu typická verdiovská tragika deja (hudobne gradovaná v účinne vystavaných finále), dejovo ukrytá v rozpore lásky otca a povinnosťou vladára, navyše manipulovaného intrigami úhlavného nepriateľa dóžovského postu, je tu aj veľká ženská hrdinka, gradujúca vypätými dramatickými vstupmi túto prevažne „mužskú operu“, pričom všetko ústi do krízy a napokon do smrti Francesca Foscariho. Definitívne a nečakane ukončené hudobné finále Verdiho opery hudobne i obsahovo prináša (paradoxne) katarziu. Smrťou, ktorá uzatvára každý ľudský osud...
V každom z troch dejstiev má Francesco svoje veľké spevácke vstupy: v l. dejstve je to romanca, dvojspev a finále. V druhom dejstve je dojímavé stretnutie otca, ktorý objíma syna v bezmocnosti medzi povinnosťou vladára a bolesťou nad večnou stratou svojho štvrtého potomka, pričom dej vrcholí v 2. finále, vo vnútornom konflikte otca a vladára. Tretie dejstvo by sme mohli nazvať „Nucciho“. Po žiali za synmi, ktorí zomreli v službách benátskej republiky a za Jacopom , ktorý je bez manželky detí vo vyhnanstve, nasleduje predčasná radosť zo správy, že syn je nevinný a čoskoro sa vráti. Krátke intermezzo Foscariovej radosti vystrieda Lucreziina správa, že jej manžel a Foscariho syn Jacopo zomrel cestou do vyhnanstva od žiaľu. Stupňovanie tragédie nasleduje v rozhodnutí Rady desiatich aby starý dóža Foscari odstúpil z funkcie a odovzdal insígnie. Do toho zaznievajú zvony z Baziliky sv. Marka, ktoré oznamujú vymenovanie nového dóžu. Francesco Foscari s pocitom poníženia, vnútorného utrpenia a bolesti zomiera.
Mnohovrstevnosť nálad v tomto dejstve dala Leo Nuccimu priestor na striedanie vokálnych i hereckých detailov, ktoré nikdy nepresiahli vkus herectva a vokálnu istotu hlasu. Sedemdesiatnik na opernej scéne nestratil kvality tridsaťročného veľkého umelca. Absolútna technická istota teplého, mäkkého, pritom zvučného barytónu je opretá o priam oceľovú istotu dychu. Z nej sa odvíja kvalita tónu, ktorý nemá žiadne tremolo, iba vrúcnosť citového vibrata – dojímavosť utrpenia zrelého človeka, veľkú kultúru verdiovskej frázy, ktorá sa nesie s vyspievanou myšlienkou.
Leo Nucci je zázrak prírody. Nie je legendou – je stále aktuálnym veľkým umelcom, ktorý presiahol hranice životných a umeleckých hraníc – a spieva s bravúrou javiskového kráľa.
Inscenácia bola, samozrejme, sýtená nielen touto centrálnou umeleckou osobnosťou, ale aj inšpiráciou ostatných účinkujúcich: zvlášť Louise Hudson ako Lucrezia dominovala svojím dramatickým sopránom, preferovaným zvlášť v dominancii nad zborovými finále, ale aj v celkovom vášnivom rozohratí lásky k manželovi, vo volaní po súcite a pomoci v scénach s dóžom... Je to veľká, žiaľ, v súčasnosti osamotene obsadzovaná dramatická sopranistka z možností sólistiek SND.
Hlavné obsadenie štvrtkového predstavenia Dvaja Foscariovci - Ján Galla, Louise Hudson, Leo Nucci, Boldizsár László a korepetítor Marián Varínsky
foto T.Winkler
Jacopo v interpretácii Boldizsára Lászlóa – krátko po hosťovaní v Manon Lescaut – preukázal istotu svojho v podstate lyrického materiálu, ktorý pred sebou zatiaľ iba tuší veľké spinto role. Bol však spoľahlivým partnerom, mal krásne miesta v náročných sólových číslach, ensembloch i zborovo-sólistických vstupoch – farbou hlasu musí však jeho tenor dozrieť. Ján Galla ako Loredando bol charakterovo spevácky presne vykresleným zákerným protivníkom Francesca a Jacopa Foscariovcov. Jeho hlas nemal žiadne problémy, herecky negatívnu postavu načrtol úspornými prostriedkami - výstižne jasne. V ostatnom čase je istotou, ktorá nesklame (naposledy v Manon Lescaut...).
Zbor v naštudovaní Pavla Procházku ani tentokrát nesklamal – v početnosti naštudovania svojich vstupov, v precíznosti i farebnosti cca tridsaťčlenného mužského ensemblu, naaranžovaného však javiskovo bez fantázie. To je, žiaľ, opakujúca sa bezradnosť práce režisérov v scénach, ktoré dávajú – navyše – iba malý javiskový priestor na pestrosť rozohratia obrazov.
Dvaja Foscariovci SND
Zbor Opery SND
Netreba zabudnúť na vynikajúci dirigentský výkon mladého Martina Leginusa. Jeho istota, suverénnosť, prispôsobivosť detailom spevácko-hereckej akcie jednotlivých sólistov – najmä kreácii Lea Nucciho, boli obdivuhodné. V tomto dirigentovi vyrástol potichu, akoby v závetrí veľkých mien (tu vedľa Friedricha Haidera, ktorý naštudoval Dvoch Foscariovcov) veľký slovenský dirigent. Jeho kariéra bude zrejme oslňujúca, ak ju neudupú malé slovenské pomery.
To, čo od premiéry (22. a 23. októbra 2010) znovu nemilo zaskočilo diváka, bola výtvarnými obrazmi i znásobovaním symbolov benátskeho leva doslova prepchatá scéna, ako aj nezmyselné pantomimické „vízie“, ktoré navyše v medzihre medzi dejstvami boli celkom „mimo deja“ a vyvolávali skôr kŕč úsmevu, než niečo, čo súvisí s tragikou príbehu.
Pozvanie Lea Nucciho Petrom Dvorským bolo mimoriadne vydareným osviežením záveru končiacej sa sezóny Slovenského národného divadla. Riaditeľ Opery SND Peter Dvorský tak počas sezóny 2011/2012 niekoľkokrát vyšperkoval a zúžitkoval to, čo počas svojej skvelej speváckej kariéry stretol, spoznal, umelecky zažil ako svetová tenorová extratrieda. Verme, že to nebolo poslednýkrát... A či...? – ako hovorí jeden populárny hrdina televízneho seriálu.
Leo Nucci od r. 1978, keď debutoval v Royal Opera House v Londýne vo Verdiho opere Luisa Miller prešiel dlhú opernú cestu v najvýzamnejších operných domoch Európy, Ameriky či Japonska. Spolupracoval so špičkovými dirigentmi (Herbert von Karajan, Claudio Abado) a spevákmi (Luciano Pavarotii, Plácido Domingo). Bol prvým Talianom, ktorý spieval Čajkovského Onegina v ruštine... Tu sme ho videli na vrchole kariéry – aspoň v jednej kráľovskej role – aj keď to nebol Rigoletto.
Autor: Terézia Ursínyová
Giuseppe Verdi: Dvaja Foscariovci
Tragedia lirica v troch dejstvách
nová budova, Sála opery a baletu, štvrtok 28. jún 2012 - 19:00
Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider
Dirigent: Martin Leginus
Réžia: Marián Chudovský a.h.
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajster: Pavel Procházka
Francesco Foscari: Leo Nucci a.h.
Jacopo Foscari: Boldizsár László a. h.
Lucrezia Contarini: Louise Hudson
Jacopo Loredano: Ján Galla
Barbarigo: Ján Babjak
Pisana: Michaela Šebestová a. h.
Sluha Rady Desiatich: Peter Malý
Sluha dóžu: Ladislav Šipeky
detské postavy: Róbert Klenka, Daniel Šlepkovský, Samuel Farley, Lukáš Mňačko
súvisiace články
Legendárny interpret verdiovských postáv Leo Nucci ako hosť Opery SND
Slávny Leo Nucci zaspieva v Opere SND
