Roland Baumgartner, žiak Leonarda Bernsteina je súčasný rakúsky hudobný skladateľ. K jeho tvorbe tento rok pribudlo nové operné dielo Maria Theresia, ktoré špeciálne napísal pre Operu Slovenského národného divadla. V rozhovore pre Opera Slovakia sa dozviete niečo o vzniku tohto nového diela. Opera SND premiéruje Máriu Theresiu vo štvrtok 11. októbra v HB SND.
Roland Baumgartner, skladateľ
Prečo ste sa rozhodli zhudobniť práve tému príbehu Márie Terézie a prečo práve ako operu?
Krajiny strednej Európy už niekoľko rokov žijú v Európskej únii. Znamená to, že máme k sebe bližšie, ako kedykoľvek predtým. Zároveň sú však medzi nami aj výrazné rozdiely, pretože každý patríme k inému národu, ktorých je v strednej Európe pomerne veľa. Ja som sa však pokúsil nájsť osobnosť, o ktorej by sa dala napísať opera pre krajiny okolo Dunaja. Pred dvomi rokmi som sedel v tejto skúšobni a dirigoval orchester SND. Potom som sa odtiaľto pozrel na Bratislavu a Bratislavský hrad a zrazu som si uvedomil, že práve tu bola korunová Mária Terézia. Päť minút nato som sa rozprával s Petrom Dvorským a opýtal sa, čo by povedal na to, keby som zložil operu o Márii Terézii. Odpovedal mi, že ak k nej napíšem peknú hudbu, tak ju zinscenujeme.
Ako dlho vám trvalo, kým ste túto operu napísali?
Asi jeden rok a pracoval som veľmi intenzívne, takmer každý deň.
Bolo treba vytvoriť nové libreto. Akým spôsobom vlastne vznikalo a nakoľko sa zhoduje so skutočnou históriou?
Podľa mňa bol život Márie Terézie tak zaujímavý, že ho pre vylepšenie libreta netreba veľmi meniť. Rainer Lewandowski je veľmi dobrý a známy spisovateľ, napísal už mnoho kníh, libriet a divadelných hier. Je intendantom Divadla E. T. A. Hoffmanna v Bambergu, kde pôsobí už vyše dvadsať rokov. Myslím, že jedna z jeho drám sa bude dokonca hrať v Bratislave v priebehu najbližšieho polroka. Je veľmi skúseným libretistom a práve on navrhol, že nezačneme priamo Máriou Teréziou, ale udalosťami pred jej narodením, aby diváci videli, že takmer všetci ľudia boli v tom čase skutočne veľmi nespokojní, smutní a nahnevaní, že v cisárskej rodine nie je mužský potomok, ktorý by mohol zdediť trón. Pravdepodobne prevládala mienka, že monarchia dokáže vytrvať len ak bude cisárova moc v rukách pevného muža. Avšak napokon všetko dopadlo ináč a krajinu viedla veľmi šikovná a charizmatická žena. Nemalo by sa zabúdať, že bola vlastne prvým socialistom a myslela to úprimne zo srdca, pretože zriadila pre deti a mladých ľudí školy financované štátom. Treba zdôrazniť, že naozaj každému dieťaťu umožnila chodiť do školy. Uvedomovala si, že vymaniť sa z chudoby bez patričného vzdelania sa nedá. Ak zvážime, že toto sa stalo pred takmer 300 rokmi, je to skutočne veľký počin, oveľa väčší ako napríklad súčasný program verejného zdravotníctva v podaní Baracka Obamu.
Mnohé z dôležitých reforiem Mária Terézia uskutočnila až počas svojej vlády. Prečo sa teda jej príbeh v opere končí korunováciou a nepokračuje ďalej?
Na toto mám dva dôvody. Prvý je, že som fanúšikom Bratislavy, kde som pracoval už v roku 1984. Boli to rôzne projekty, napríklad nahrávka hudby k baletu Alibaba so Slovenskou filharmóniou v koprodukcii s vtedajším Sovietskym zväzom, ako aj symfonickej filmovej hudby v spolupráci s Filmexportom a Krátkým filmem Praha a pod. Slovenská filharmónia je vynikajúcim orchestrom a dá sa povedať, že som bol prvým americkým skladateľom a dirigentom, ktorý už v tých časoch doviedol hudobníkov z Bratislavy do Ameriky. Jedným z nich bol hobojista Jozef Hanušovský, s ktorým som urobil koncert vo Filadelfii na Akadémii hudby. Hanušovský hral sólový part koncertu pre hoboj od Richarda Straussa a v hľadisku sedel riaditeľ filadelfského konzervatória John de Lancie, pre ktorého Richard Strauss tento koncert napísal. Po koncerte sa ma de Lancie spýtal, či je sólista z Viedne, prípadne nejakej inej známej svetovej hudobnej metropoly. Bol veľmi prekvapený, keď som mu povedal, že je z Bratislavy a uznanlivo sa vyjadril, že jeho hoboj hral ako z neba.
S Bratislavou mám teda veľmi úzke vzťahy a s Petrom Dvorským sa poznám už okolo dvadsaťpäť rokov. Tým, že sa záver opery odohráva práve tu, som vlastne chcel priniesť pozdrav pre toto mesto. No a druhým dôvodom je, že teraz možno ešte napíšem druhú časť príbehu o Márii Terézii.
Maria Theresia, Opera SND
Na fotografii: Katarína Juhásová-Štúrová (Maria Theresia), Denisa Šlepkovská (grófka Charlotte Fuchs)
Autor fotografie: Anton Sládek, 2012
Mohli by ste nám povedať niečo k hudobnej charakteristike jednotlivých postáv opery Mária Terézia?
Pre mňa sa charakter postáv musí zhodovať s tým, čo sa pokúšam vyjadriť hudbou. Mária Terézia vôbec nebola drsnou ženou. Mala šestnásť detí a manžel Franz Stephan bol jej celoživotnou láskou. Musela oňho bojovať, pretože nikto nechcel, aby si ho vzala. Z tohto sa dá usúdiť, že mala veľmi vrúcne srdce a preto ju ľudia ešte aj v súčasnosti majú radi. Toto som sa snažil pretransponovať do sopránového hlasu, ktorý síce musí byť dramatickejší, ak sa na javisku prejavuje ako vládkyňa, ale v prejavoch lásky musí byť lyrická. Postava Márie Terézie teda vlastne osciluje medzi dramatickým a lyrickým sopránom. Podobne je to aj s Franzom Stephanom Lotrinským, ktorý bol na jednej strane veľmi citlivým a šarmantným mužom a na druhej strane mal dostatok sily celý život žiť v tieni svojej manželky držiacej v svojich rukách reálnu moc, pretože bola najvyššie postavenou osobou v habsburskej rodine. Franz Stephan bol síce formálne korunovaný za cisára Svätej ríše rímskej, avšak jednotlivé krajiny tejto ríše ovládali členovia habsburskej rodiny na čele s Máriou Teréziou. Franz Stephan žiadnu krajinu nespravoval. Bola to pomerne ťažká situácia pre obidvoch manželov, ale dokázali ju zvládnuť veľmi dobre.
Ako sa vlastne komponuje opera?
Najprv som sa zhováral s libretistom o téme. Napadli nás pri tom rozličné myšlienky, ktoré potom on samostatne spísal do libreta. Keď som ho dostal, neprečítal som ho hneď celé, ale len začiatok, pretože iba pri takomto spôsobe práce dokážem byť primerane spontánny v hudobných nápadoch. Ak by som si najprv prečítal celé libreto, zmiatlo by ma to. Napríklad na začiatku si prečítam, že ľudia vchádzajú dovnútra a sú veľmi rozčúlení, že Karol VI. nesplodil syna, a hneď na to napíšem hudbu. Podobne pokračujem ďalej až do konca. Časti, ktoré som už napísal nikdy dodatočne neprepracúvam, pretože zastávam názor, že hudba má byť ako život – čo sa stalo, už sa neodstane a treba sa sústrediť hlavne na budúcnosť a nie na to, čo už bolo. Síce sa niektoré motívy v opere opakujú, avšak tieto opakovania pochádzajú vždy z toho, čo už bolo v mojej mysli napísané skôr.
Prečo ste svoju operu nazvali neoromantickou?
Použil som slovo neoromantická, pretože som nenašiel nijaké lepšie. V súčasnosti je život príliš suchý a rýchly. Avšak keď sledujem hľadisko, cítim, že ľuďom sa znovu páčia rozprávky. Chcú vidieť niečo, čo im možno chýba doma a v práci. Každý sa snaží čo najrýchlejšie zarobiť peniaze na svoju existenciu. Začína sa to u politikov a končí u zametača na ulici. Mnohí sa naháňajú aj kvôli strachu zo straty zamestnania. Naproti tomu, v divadle majú možno dve hodiny na to, aby si vydýchli a pozreli niečo pekné. V tejto súvislosti je zaujímavé pripomenúť, že v západných krajinách v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch toto ľudia nepotrebovali, pretože boli hmotne veľmi dobre zabezpečení. Vtedy sa presadzovali aj hnutia typu Flower power, Hippies a pod., ktoré sa častokrát zvrhli do veľmi deštruktívnych činností. Avšak dnes je situácia iná, svet je stále rýchlejší a náš vnútorný pocit je, že si snáď potrebujeme sadnúť a povedať si, že to čo vidíme je nádherné a milé. Takúto romancu by som chcel priniesť svojou hudbou. Samozrejme, že môžem písať aj klastre, aj seriálnu hudbu, ale nebudem to robiť, pretože v tomto momente chcem písať hudbu pre ľudské srdcia.
Keď ste písali operu, pravdepodobne ste mali nejakú vizuálnu predstavu, ako má vyzerať na javisku. Ako sa to zhoduje so scénou, ktorú vidíte v podaní scénografa a režiséra?
Je to podobné ako môj vzťah s libretistom. Má niečo vo svojej mysli a na základe toho pre mňa napíše libreto. Ja si ho prečítam a napíšem na to hudbu. Potom odovzdám hudbu aj libreto režisérovi a scénografovi a poviem, aby mi ukázali svoju víziu, ale ja do nej nezasahujem tak, ako libretista nezasahuje do mojej hudby. Takto si predstavujem tvorivý proces.
Čo by ste robili, keby ste svoju operu uvideli v inscenačnom prevedení, ktoré by sa vám nepáčilo?
Povedzme to takto. Som v dobrej pozícii, pretože vďakabohu ešte stále žijem. Ale čo môžu robiť Puccini, Verdi, Wagner a iní? Videl som Wagnerove opery v Bayreuthe, kde mali účinkujúci na javisku zbrane, objavilo sa tam Gestapo ‑ považujem to za šialené, takto o tom snáď Wagner nikdy neuvažoval. Som umelec, dávam ľuďom hudbu a dúfam, že všetci, ktorí pracujú na scénickom stvárnení môjho javiskového diela, rozmýšľajú podobne alebo aspoň trochu tak, ako ja. Ak by to vyzeralo naozaj úplne bláznivo – dajme tomu, že Mária Terézia by prišla nahá na javisko, asi by som sa opýtal: „Myslíte si, že je to potrebné?“
Maria Theresia, Opera SND
Na fotografii: Jitka Sapara-Fischerová (cisárovná Elisabeth), Denisa Šlepkovská (grófka Charlotte Fuchs), Tomáš Juhás (Vojvoda Franz Stephan), Katarína Juhásová-Štúrová (Maria Theresia)
Autor fotografie: Anton Sládek, 2012
Ktorá časť opery Mária Terézia je vám najbližšia?
Na toto sa mi veľmi ťažko odpovedá. Pre mňa je najdôležitejšie, že som v opere Mária Terézia našiel ten správny oblúk a správnu ucelenosť jej stavby. Prvé dejstvo sa začína narodením Márie Terézie a druhé vrcholí jej svadbou. Myslím, že tretie dejstvo s korunováciou vo finále bude veľmi silné. Isteže je tu niekoľko miest, ktoré sú pre mňa akýmisi vrcholnými číslami, napríklad Poľovnícky zbor v 1. dejstve, Sanctus a Ave Maria vo finále 2. dejstva ako aj korunovačné finále 3. dejstva. Okrem toho som veľmi rád, že sa mi podarilo nájsť správny hudobný jazyk, pretože najnebezpečnejšou vecou je, ak máte historickú tému akou je napríklad Mária Terézia, ale v hudbe z dobového kontextu úplne ujdete. Keby som napríklad pre orchester napísal rap, súvislosť s Máriou Teréziou by sa hľadala asi veľmi ťažko, ale takisto nemôžem písať ako napríklad W. A. Mozart, ktorý v tej dobe žil. Musí to byť hudba dneška, ktorá rešpektuje, že téma je z histórie.
Aký má skladateľ pocit, keď dokončí operu?
Stručne by som to charakterizoval ako jeden veľký výdych s patričným uvoľnením. Jeden deň po jej dokončení som si nechal na to, aby som si ju celú prezrel a skontroloval. Potom som ju odložil nabok a vôbec sa jej hudbou nezaoberal, pretože som pracoval na úplne inom projekte – na komornej opere pre sláčikové kvarteto a troch spevákov, z ktorej som doteraz napísal asi polovicu. Pre mňa je teraz veľmi pekným momentom, že sa hudba Márie Terézie opäť prebúdza do života.
Aké sú vaše projekty do budúcnosti?
Ako som už spomínal, práve píšem komornú operu a dostal som nápad napísať druhú časť Márie Terézie.
Pre koho? Pre Viedeň?
Zatiaľ môžem povedať len toľko, že dej sa pravdepodobne začne v Bratislave.
Ďakujem za rozhovor.
Pripravili: Ľudovít Vongrej, Ján Marták / Bratislava / 9. októbra 2012 
článok zaradený do: Rozhovory
Tip na kliknutie
Svetová premiéra opery Maria Theresia v SND
