Často je jasné, prečo zapadli prachom diela, ktoré niekedy rozličné umelecké organizácie označujú ako opomínané skvosty. Avšak dvojdejstvová opera od bratislavského rodáka Franza Schmidta „Notre Dame“ sa ukázala ako hodnotný objav počas energiou prekypujúceho koncertného prevedenia v podaní Amerického symfonického orchestra pod taktovkou Leona Botsteina. Koncert sa konal v nedeľu dopoludnia, dňa 18. marca 2012 v Carnegie Hall v New Yorku.
Franz Schmidt
skladateľ a pedagóg
* 22. december 1874, Bratislava; † 11. február 1939, Perchtoldsdorf, Rakúsko
Franz Schmidt sa narodil v roku 1874 v Bratislave. V roku 1888 sa presťahoval do Viedne, kde až do roku 1896 študoval na konzervatóriu skladbu u Roberta Fuchsa a violončelo u Ferdinanda Hellmesbergera. Zásluhou štúdia u Teodora Leszetyckého sa stal skvelým klaviristom a jedným z jeho učiteľov kompozície bol aj Anton Bruckner. V rokoch 1896 až 1911 pôsobil v orchestri Viedenských filharmonikov a do roku 1914 ako sólový hráč na violončelo v orchestri viedenskej Dvornej opery (dnešná Viedenská štátna opera), ktorú viedol Gustav Mahler. V tom čase sa stal známym a oslavovaným nielen ako sólový a komorný hráč na violončele a klavíri, ale aj ako dirigent. Od roku 1914 pôsobil na Viedenskej hudobnej akadémii (dnešná „Universität für Musik und darstellende Kunst“), najprv ako profesor hry na klavír, neskôr dokonca ako jej direktor (1925) a rektor (1927 – 1931). Vychoval mnoho známych hudobníkov, dirigentov a skladateľov, medzi nimi aj slovenskú dirigentskú legendu Ľudovíta Rajtera (1906 – 2000). Umrel v roku 1939.
Hudbu Schmidta už počas jeho života zatienili skladatelia neskorého romantizmu, vrátane Mahlera. Jeho osobitá sviežosť, podobne ako Zemlinského, sa považovala vo Viedni na začiatku 20. storočia za staromódnu. Schmidtovu hudbu nedávno obhájili viacerí dirigenti včítane Franza Welsera- Mösta a Fabia Luisiho, ale málokedy sa predviedla mimo Rakúska alebo Nemecka. V partitúre opery Notre Dame, ktorá mala premiéru vo Viedni v roku 1914, sa dá rozoznať jeho uhorský pôvod.
S libretom Leopolda Wilka, založenom na románe Victora Huga, dielo obsahuje množstvo operných atribútov: nádhernú cigánku, hrbáča, opovrhnutého snúbenca, súperiacich nápadníkov, samovraždu a pokus o vraždu. Z veľkolepej symfonickej, a zároveň sviežej romantickej partitúry, niekedy pripomínajúcej Brahmsa, Straussa a Wagnera, sa črtajú vírivé sláčiky, životaschopné melódie a závažné Brucknerovské zbory, spievané s honosnosťou zborom Collegiate Chorale. V priebehu opery sa objavujú viaceré lajtmotívy, medzi nimi napr. liturgická hudba Archdeacona s organom, vlniace sa pasáže harfy charakterizujúce Esmeraldu, ako aj hudba nežnej a nevinnej cigánky, ktorej šarm spôsobil skazu jej nápadníkov a jej vlastnú smrť. Orchester znel v skvelej forme, hral so silou a leskom, a vyjadril všetky dramatické oblúky tohto hudobne pestrého kusa. Niektoré pridlhé Wagnerovské monológy boli menej účinné, podobne ako rozvláčny milostný duet medzi Esmeraldou a oficierom Phoebusom. Avšak výber výborných spevákov pomohol zvýrazniť príležitosť pre toto opomínané dielo.
Hlasovo bohatý barytón Stephena Powella spieval so silou a vážnosťou ako Archdeacon, a basista Burak Bilgili sa predviedol ako výrazový Quasimodo. Lori Guilbeau voviedla svoj prekrásny soprán do skvelých efektov ako Esmeralda. Barytón David Pershall, tenoristi Robert Chafin a Corey Bix, ako aj altistka Tami Petty, spievali takisto dobre.
Podobne ako pri Zemlinského operách znovuobjavených pánom Botsteinom, publikum sa snáď bude môcť čoskoro tešiť aj z javiskového predvedenia opery Notre Dame.
Zdroj: Vivien Schweizer: From a Forgotten Composer, A Familiar Romantic Story, The New York Times z 20. marca 2012
Pripravil: Ján Marták / 26. marca 2012 / Bratislava 
