Zakladanie a rozvoj škôl pod záštitou veľkých mien umenia a vedy má osobitný význam v univerzitnom vzdelávaní. Kabaivanskej škola je veľmi dobre známa v dnešnom hudobnom a akademickom svete. Už viac ako 15 rokov Rajna Kabaivanska učí mladšiu generáciu svojich kolegov obrovskému dedičstvu klasického operného divadla, pričom aj naďalej pokračuje vo svojej kariére opernej speváčky. Hlavnými inštitúciami s výsadou rozvíjať Kabaivanskej školu sú Hudobná akadémia Vecchiho-Tonelliho v Modene, Academia Musicale Chigiana v Siene a Nová bulharská univerzita v Sofii.
Počas rokov majstrovské spevácke a interpretačné kurzy Rajny Kabaivanskej v Taliansku a neskôr v Španielsku, Švédsku, Bulharsku a Japonsku vytvorili sieť hudobných akadémií, divadiel a univerzít pre ozajstnú klasickú vokálnu školu. Na tieto majstrovské kurzy sa zapísali mladí operní speváci z Európy, Ameriky, Ázie, Južnej Afriky a Austrálie. Na svojich Majstrovských kurzoch Rajna Kabaivanska nielen objavuje, tvaruje a rozvíja talenty, ale im aj pomáha vystúpiť na medzinárodné operné javiská. Súčasťou Majstrovských kurzov je interaktívna forma vyučovania prinášajúca mladým a talentovaným umelcom príležitosť oboznámiť sa s umením jednej z legiend súčasnej opery, zdokonaliť svoju vokálnu techniku a pracovať na interpretácii nových rolí. Skvelým je na Kabaivanskej kurzoch prepojenie medzi stálou výučbou a veľkým javiskom. Výmena medzi rôznymi kultúrami a veľká súťaživosť ako jeden zo základov Kabaivanskej školy postaví účastníkov nielen do roly študentov, ale aj tvorivých umelcov.
Od roku 2001 je Nová bulharská univerzita súčasťou siete inštitúcií rozvíjajúcich Kabaivanskej školu na Majstrovských kurzoch. Jej dlhodobými partnermi sú Sofijská filharmónia a Sofijská opera a balet. Po absolvovaní majstrovských kurzov sa najlepší umelci zúčastnia na Galakoncerte s osobnou účasťou Rajny Kabaivanskej. Hosťami týchto koncertov sú riaditelia operných divadiel, organizátori súťaží a festivalov, zástupcovia umeleckých agentúr, národné a medzinárodné médiá. Na Galakoncerte Rajna Kabaivanska udeľuje štipendiá pre štúdium v Bulharsku a v Taliansku. Ovzdušie tejto udalosti je plné nadšenia, uznania a hrdosti. Jeden z novších článkov v bulharskej tlači „Dvadsiate výročie Novej bulharskej univerzity s poklonou pred Rajnou Kabaivanskou“ (2011) sa vyjadril takto: „Mladí, nádherní, pochádzajúci z rôznych častí sveta očarili publikum, ale pri klaňaní sa stále potajomky pozerali do prvého radu smerom k miestu, kde sedela Rajna Kabaivanska. Toto je azda vyjadrenie dôverného porozumenia medzi veľkým učiteľom a dobrým študentom.“ Samotná Kabaivanska povedala: „Milujem, čo robíte. Vtedy sa vaša práca zmení na radosť.“
Roku 2010 na základe podnetu Rajny Kabaivanskej a pod patronátom Novej bulharskej univerzity (NBU) sa v Sofii začal realizovať projekt „Rajna Kabaivanska predstavuje svojich študentov na svetovom opernom javisku“. Jeho počiatkom bola opera „La Bohème“ v hlavných rolách s Kabaivanskej bulharskými a talianskymi študentmi. Po šiestich skvelých predstaveniach na javiskách budovy Sofijskej opery a baletu v rokoch 2010 a 2011 a dvoch v Teatro Comunale „Luciano Pavarotti“ v Modene (január 2012) sa v minulom roku pripravila nová opera „Werther“ od Julesa Masseneta v spolupráci medzi NBU, Sofijsku operou a v Kráľovskou operou La Monnaie v Bruseli. Manažérom projektu je George Tekev – výkonný riaditeľ NBU a producent Majstrovských kurzov Rajny Kabaivanskej v Bulharsku. V roku 2012 Bulharská národná televízia natočila a vysielala film „Škola Rajny Kabaivanskej“.
Študenti Školy Rajny kabaivanskej sa tešia z medzinárodného renomé, objavujú sa v popredných operných divadlách, festivaloch a súťažiach v Nemecku, Francúzsku, Taliansku, USA a Bulharsku. Medzi ich úspechy patria debuty v La Scale, na festivale v Macerate, v Teatro La Fenice v Benátkach, Teatro Regio v Turíne, Teatro Comunale v Bologni, Teatro Comunale v Modene, Teatro Regio v Parme, Teatro San Carlo v Neapoli, vo veronskej Aréne, v Sofijskej opere a belete, v Staatsoper v Hamburgu, Deutsche Oper v Berlíne, v Chicago Opera Theatre, a práve tak aj prvé ceny z Pavarottiho a Viottiho súťaží v Taliansku a zo súťaže „Kráľovnej Alžbety“ v Belgicku. Medzi Kabaivanskej študentov s medzinárodnou kariérou patria Maria Agresta, Veronica Simeoni, Andrea Kare, Daniel Stefanov, Maria Radoeva, Yasko Sato, Pritty Yende a Christina Baggio.
Popri Majstrovských kurzov Rajny Kabaivanskej sa už roky uskutočňujú rôzne sprievodné podujatia, ako napríklad koncert pri príležitosti 50. výročia jej kariéry s prezentáciou životopisu a albumu „Rajna Kabaivanska“, výstava „Rajna Kabaivanska – Diva“, otvorenie hudobnej sezóny v Sofii a iné príležitostné podujatia.
Pravidlá konkurzu:
-u žiadateľov sa predpokladá vek do 32 rokov a hudobné vzdelanie
-na predspievanie si musí žiadateľ pripraviť repertoár zostavený z piatich árií
-predspievanie sa uskutoční v prítomnosti Rajny Kabaivanskej, ktorá vyberie desiatich aktívnych účastníkov. Dodatočné prijímanie ďalších účastníkov sa nevylučuje.
-korepetítori a učitelia komunikujú so žiakmi v taliančine
-najlepší umelci Majstrovských kurzov sa zúčastnia na Galakoncerte s orchestrom
-účastníci Majstrovských kurzov a Galakoncertu s najlepšími výsledkami dostanú štipendium z Fondu Rajny Kabaivanskej.
-majstrovské kurzy sú prístupné verejnosti
Termíny
Konečný termín na podávanie žiadostí:
2. september 2013
Predspievanie:
5. september 2013
Sofijská opera a balet
Majstrovský kurz: 6 – 19. september 2013
Galakoncert: 20. september 2013
Poplatky:
Predspievanie 25 EUR
Aktívni účastníci 125 EUR
Ďalší účastníci 75 EUR
Bližšie informácie v priloženom cirkulári.
Raina Kabaivanska 2013 - plagat.pdf
Raina Kabaivanska 2013.pdf (1818923)
Rajna Kabaivanska
Narodila sa 15. decembra 1936 v bulharskom prístavnom meste Burgas. Jej otec bol veterinárom a spisovateľom, ale aj nadaným organizátorom, pretože navrhol a založil bulharskú turistickú agentúru Balkantourist. Mama bola profesorkou fyziky.
Rajna už ako dieťa hrala na klavíri a pri speve sa sama doprevádzala na malej harmonike. Počas štúdia na konzervatóriu v Sofii bola sólistkou v súbore s názvom „Umelecký kolektív armády pracujúcich“, kde spievala populárne sopránové a mezzosopránové operné árie niekoľko mesiacov aj členkou zboru Sofijskej opery. V záverečnom predstavení posledného roku štúdia na konzervatóriu účinkovala v Tatianinej listovej scéne z Čajkovského Eugena Onegina a vo finále Verdiho Maškarného bálu. V roku 1958 získala od vlády šesťmesačné štipendium. Použila ho na ukončenie svojho hudobného vzdelania v Taliansku. Študovala tam u uznávanej veristickej interpretky desiatych a dvadsiatych rokov minulého storočia Zity Fumagalli Rivy (1893 – 1994).
Svoj javiskový debut uskutočnila roku 1959 vo Vercelli ako Giorgetta v Pucciniho jednoaktovke Plášť. Krátko nato sa objavila v Bohéme a Komediantoch na menších operných scénach v severnom Taliansku. Podarilo sa jej vyhrať konkurz do Školy mladých spevákov pri milánskej La Scale, kde pracovala s dirigentmi Antoniom Toninim (1912 ?) a Gianandreom Gavazzenim (1909 – 1996) a režisérom Mariom Frigeriom (1893 – 1962). S nadšeným súhlasom dirigenta Antonina Votta (1896 – 1985) ju uznali ako zrelú pre debut v „Piccola Scala“, kde ju angažovali do javiskového diela Francesca Malipiera (1882 – 1973) Torneo Notturno. V máji 1962 už spievala vo veľkej Scale ako Agnes v Belliniho Beatrice di Tenda po boku Joan Sutherlandovej (1926 – 2010).
Vďaka svojej muzikalite a javiskovým skúsenostiam si okamžite zabezpečila tri medzinárodné zmluvy: Sir David Webster (1903 – 1971), umelecký riaditeľ Kráľovskej opery v Covent Garden ju uviedol ako Desdemonu vo Verdiho Otellovi povedľa Maria del Monaca (1915 – 1982) a Tita Gobbiho (1913 – 1984) pod taktovkou Sira Georga Soltiho (1912 – 1997).
Generálny direktor Opery v San Franciscu Kurt Herbert Adler (1905 – 1988) jej ponúkol debut v USA, znovu ako Desdemone a o niekoľko mesiacov neskôr jej Rudolf Bing (1902 – 1997) z Metropolitnej opery v New Yorku zabezpečil účinkovanie na pätnásť sezón začínajúce Komediantmi s Carlom Bergonzim (nar. 1924). V rokoch 1961 – 1968 Rajna študovala techniku a repertoár pod vedením veľkej Rosy Ponselle (1897 – 1981) v Baltimore, kde si pripravila roly Leonóry v Sile osudu, Cio-Cio-San v Madam Butterfly a Leonóry v Trubadúrovi. Niektoré mimoriadne zaujímavé nahrávky z týchto lekcií stále existujú.
Kabaivanskej úzke pracovné vzťahy s La Scalou pretrvali aj počas šesťdesiatych rokov (Falstaff, Busoniho Turandot, Sestra Angelika, Don Carlos, Mefistofeles, Rienzi), avšak jej činnosť v USA bola ešte výraznejšia a osožnejšia: v Metropolitnej opere a v najväčších amerických mestách (Chicago, Washington, New Orleans, Houston, Dallas atď.) umelkyňa tieto roly s pokorou a sústredenosťou vycibrila, a preto ju neskôr preslávili.
Roku 1969 spievala Elvíru vo Verdiho Ernanim na otvorení sezóny v La Scale s Plácidom Domingom (1941) a so svojím krajanom Nikolajom Gjaurovom (1929 – 2004). Pri tejto príležitosti sa stretla s mladým asistentom Francom Guandalinim, spolupracovníkom divadelného režiséra Giorgia de Lulla (1921 – 1981) a zberateľom umeleckých diel, ktorý pracoval ako chemik v Modene v severnom Taliansku. Neskôr sa stal jej manželom. Po narodení dcéry Francescy pokrstenej podľa opery Riccarda Zandonaia (1883 – 1944) Francesca da Rimini si Kabaivanska zvolila Modenu za svoj domov.
Medzitým príklad Marie Callasovej (1923 – 1977) vytvoril trvalé nadšenie pre taliansku operu začiatku devätnásteho storočia. Vyzeralo to, akoby po „fenoméne Callasovej“ veristický repertoár alebo, lepšie povedané, skladatelia konca devätnásteho storočia – tzv. mladá talianska škola – nemali čo povedať náročnému publiku. Kabaivanska bola schopná prekonať všetky blazeované predsudky interpretujúc hrdinky nového umenia („Art Nouveau“) – Desdemonu v Otellovi, Wally v rovnomennej opere Alfreda Catalaniho (1854 – 1893), Adrianu Lecouvrer, Butterfly, Francescu da Rimini – so suverénnou muzikalitou, prísnou kontrolou štýlu a vkusu a s charizmou veľkej herečky. Opery, ktoré vzkriesila a štýl, akým ich predviedla sú jasným dôkazom uvedomenia si, že pracovala na vysokej kultúrnej úrovni umožňujúcej znovuobjavovanie belkanta. Získala si tým nadšené uznanie. Na každom predstavení umelkyňa ponúka fyzickú prítomnosť práve takého oslnivého pôvabu, aký operné javisko potrebuje – a veľmi zriedka dostáva.
Vzkriesila úchvatný starobylý obraz spievajúcej herečky v stopách Emmy Calvé (1858 – 1942) a Liny Cavalieri (1874 – 1944), Geraldiny Farrar (1882 – 1967) a Marie Jeritzy (Marie Jedličková 1887 – 1982), Gildy dalla Rizza (1892 – 1975) a Claudie Muzio (1889 – 1936). V Taliansku Rajnine znamenité vokálne a scénické kreácie v repertoári konca devätnásteho storočia a „Art Nouveau“, ktorý by sa mohol zdať v sedemdesiatych rokoch neaktuálny, získali pochvalu od najprísnejších muzikológov. Je navždy v srdci najvrúcnejšieho publika. Niektoré predstavenia Verdiho opier tejto veľkej speváčky a herečky sú nezabudnuteľné.
Roku 1973 interpretovala vojvodkyňu Elenu v Sicílskych nešporoch na otváracom predstavení nového Teatra Regio v Turíne s Máriou Callasovou a Giuseppe di Stefanom (1922 – 2009) ako režisérmi (https://www.youtube.com/watch?v=nLKnivNFZdE). Krátko po uvedení dojemnej a pôvabnej Violetty v mestách Emilia a Sferisterio v Macerate pod skúseným vedením režiséra Maura Bologniniho (1922 – 2001).
Roku 1976 debutovala ako Amélia v Simonovi Boccenegrovi v La Scale pod taktovkou Claudia Abbada (1933). Roku 1978 Herbert von Karajan (1908 – 1989), ktorý bol zároveň dirigentom aj režisérom jej napínavej a vzrušujúcej Neddy v Komediantoch v La Scale, angažoval Rajnu do Trubadúra na Salzburskom festivale. Požiadal ju aj o účinkovanie do roly Alice Fordovej v jeho naštudovaní Falstaffa pre nahrávku, Salzburský festival a film v rokoch 1981 a 1982.
Kabaivanskej diskografia je obmedzená okolnosťou, že bola vždy mimo veľkých nahrávacích spoločností v západnej Európe, ale napriek tomu obsahuje niekoľko kvalitných diskov. V polovici sedemdesiatych rokov spoločnosť FONIT-CETRA urobila nahrávku dvoch elegantných recitálov, jedného z Pucciniho árií s dirigentom Gianandreom Gavazzenim, o ktorom sa dá povedať, že svojou taktovkou písal dejiny, a druhého z ruskej komornej hudby s klavírnym sprievodom. V rokoch 1979 – 1981 firma RCA vydala niekoľko nádherných recitálov v časovom rozpätí od Cherubiniho po Pucciniho. V polovici osemdesiatych rokov bola umelkyňa schopná urobiť umelecky dokonalé nahrávky svojich piatich veľkých rolí: Tosca, Madama Butterfly, Manon Lescaut, Adriana Lecouvreur a Francesca da Rimini.
V roku 1979 spievala Tatianu z Eugena Onegina v Metropolitnej opere v New Yorku. Jej Tosca v La Scale s Lucianom Pavarottim (1935 – 2007) bola roku 1980 veľkým triumfom. Stalo sa to krátko potom, ako požiadala Milánske divadlo o prerušenie zmluvy. Koniec tohto partnerstva znamenal, že si teraz mohla voľne vyberať roly pre svoju kariéru. Vybudovala si postavenie ako najoslavovanejší soprán v Taliansku a mnohých európskych krajinách. Divadlá ako Rímska opera, Teatro Comunale v Bologni, Hamburgská štátna opera, Teatro di San Carlo v Neapoli, Teatro Regio v Turíne, Teatro Coliseo v Bilbau, Teatro Massimo v Palerme jej otvárali svoje brány s novými inšpiráciami.
Roku 1981 spievala s Alfredom Krausom (1927 – 1999) po prvýkrát v novej role Manon v Massenetovej opere. Tieto predstavenia boli v Rímskej opere triumfálne prijaté, práve tak ako otvorenie rímskej sezóny s Donizettiho Faustou. Bolo to naozajstné vzkriesenie partitúry zabudnutej hneď potom, ako ju v roku 1833 interpretovala Giuditta Pasta (1797 – 1865). Rajnin triumf v tejto ťažkej roli – na ktorú sa pripravovala v „Donizzetiho spoločnosti“ v Londýne, kde ju školil muzikológ Rodolfo Celletti – bol predohrou mnohých interpretácií klasických rolí.
Predstavenia Spontiniho (1774 – 1851) Vestálky v Janove (1984), ktorá bola bežnou rutinou pre Rosu Ponselle a Mariu Callas (1923 – 1977), a Gluckovej Armidy v Bologni (1984) ocenili francúzski kritici za dokonalý dramatický výraz. Vrchol dosiahla Donizettiho Robertom Devereux v Ríme roku 1988 a v Janove roku 1993. Plnokrvná kráľovná Alžbeta, krutá a hroziaca v prvých dvoch dejstvách podstúpila úžasne dojímavú očistu vo finálnej scéne.
V tom istom čase Kabaivanska nikdy nezanechala dve Manon, Adrianu a Francescu: stále ju spievala vo veľkých divadlách, práve tak spievala vyše štyristokrát Toscu a Butterfly s bezchybnou muzikalitou, chladnou eleganciou a tragickým účinkom na diváka. V rokoch 1978, 1983 a 1997 predviedla jemnú, intímnu a bezchybnú interpretáciu Madam Butterfly na obrovskej otvorenej scéne Arény s neslýchanými a ohlušujúcimi ováciami.
Akoby predvídajúc oslavované účinkovanie v deväťdesiatych rokoch, už roku 1979 Rajna nafilmovala Toscu na pôvodných miestach Ríma – v kostole sv. Ondreja della Valle, v Palazzo Farnese a na Anjelskom hrade s Plácidom Domingom (https://www.youtube.com/watch?v=DnO7FBS1akI). Uvedením Adriany Lecouvreur do Monte Carla, Marseilles, Mníchova, Ovieda a Lisabonu obnovila stratenú medzinárodnú slávu tejto opery.
Mladé nadšené obecenstvo teraz vynášalo Kabaivansku do postavenia kultovej speváčky. Univerzálnosť nie je jedinou z kvalít umelkyne, ktorá je v prvom rade a predovšetkým kultivovanou a všeobecne nadanou dámou s vynikajúcou muzikalitou. Koncerty a recitály, ktoré doteraz uskutočnila, sú nespočetné a zasahujú do časového rozpätia od Monteverdiho až podnes. Osobitne uprednostňuje jednu oblasť, a tou je slovanská komorná hudba. Ako komorná umelkyňa Kabaivanska nikdy nezabudla na svoje korene, je hudobníčkou dokonale ovládajúcou češtinu a ruštinu a vyjadruje sa s hlboko precítenou melanchóliou...
Majstrovské kurzy Rajny Kabaivanskej sa uskutočnili prvýkrát roku 1992 neďaleko Turína a odvtedy je takmer nemožné sledovať, ako často rozdáva svoje profesionálne technické, interpretačné a javiskové skúsenosti mladým študentom. Okrem iného bola popredným školiteľom v Accademii Chigiane v Seine, v Accademii v Osime a v Opere Real v Madride.
Počnúc rokom 1993 sa umelkyňa napokon odvážila prebádať komplikované opery dvadsiateho storočia: Straussa (1964 – 1949), Janáčka (1854 – 1928), Brittena (1899 – 1963), Poulenca (1964 – 1949),. Pre týchto skladateľov ľudský hlas nie je a nemôže byť „bel cantom“ predošlých storočí, je skôr šepotom až krikom pováh s neurotickou a otupenou citovosťou. Kabaivanska vytvorila elegantné, nepokojné dámy, napr. Grófku v opere Capriccio od Richarda Straussa, stelesnenie Opustenej ženy v Poulencovom Ľudskom hlase, Guvernantku v Brittenovej „The Turn of the Screw“; ale aj rozrušené, tragické charaktery akými sú Emilia Marty vo Věci Makropulos a Kostelníčka v Jenůfe. Kritici činoherného divadla vyjadrili ocenenie sily Rajninho herectva.
V súčasnosti je Kabaivanska stále zaujatá pokladmi hudby 20. storočia. Pustila sa do Veselej vdovy, nie ako do čisto neviazanej zábavy, ale ako do míľnika opery 20. Storočia. Jej poslednými prínosmi boli Janáčkova Jenůfa s pôvodným českým textom a muzikál Lady in the Dark od Kurta Weilla (1900 – 1950).
Gina Guandalini
Poznámka: preklad z angličtiny podľa www.rainakabaivanska.net.
Zdroj: www.rainakabaivanska.net
Pripravil: Ján Marták
Článok zaradený do: Operné korzo
