Po Carusovej smrti súperili o post svetovej tenorovej jedničky ( spor skončený „patom“) nielen talianski tenoristi Benjamino Gigli, Giovanni Martinelli, Giacomo Lauri-Volpi a Aureliano Pertile, ale do popredia sa drali aj traja tenoristi zo Španielska. Prvým bol Hipólito Lazarro, ktorého považovali za ideálneho tenoristu pre opery Pietra Mascagniho, ďalším Antonio Cortis (takisto vychytený ako veristický tenor) a napokon Miguel Fleta. Od jeho smrti uplynie koncom mája (pramene sa nevedia zhodnúť na dátumoch 28. resp. 30. 5.) 75 rokov.
Miguel Buró Fleta – španielsky tenorista
Fletova spevácka dráha trvala len 18 rokov, pričom v tridsiatych rokoch už viacmenej žil len zo slávy predchádzajúceho desaťročia. Debutoval v Terste v 1919 ako Paolo v Zandonaiovej Franceske da Rimini a v roku 1922 bol v Ríme premiérovým Romeom v ďalšej Zandonaiovej opere venovanej osudu verónskych milencov. V roku 1923 už spieval v MET Cavaradossiho a o rok neskôr v La Scale Vojvodu v Rigolettovi. To len potvrdzuje, že v tých časoch veľkí tenoristi spievali zároveň úlohy z odboru lirico ako aj lirico spinto alebo drammatico, čo dokumentujú aj Fletove nahrávky siahajúceho od Artura z Puritánov po Lohengrina. No Fleta zašiel ešte ďalej a spieval aj Leoncavallovho Cania. Vrcholným momentom jeho umeleckej kariéry bolo však účinkovanie vo svetovej premiére Pucciniho Turandot v Miláne (potom úlohu spieval aj vo Viedni v alternácii s Janom Kiepurom) pod taktovkou Toscaniniho. Skladateľ, ktorý už vtedy nebol medzi živými, údajne koncipoval úlohu pre Lauri-Volpiho, pretože sa mu nepáčil spôsob, akým Fleta spieval jeho E lucevan le stelle z Tosky neúmerne predlžujúc vysoké a v prvej slohe árie. Za svoje najlepšie úlohy spevák pokladal Radamesa v Aide a Dona Josého, ktorým v 1937 v Lisabone ukončil svoju kariéru. Ešte predtým 5. mája 1934 vystúpil v Bratislave ako Cavaradossi. Ako Španiel bol tiež častým interpretom zarzuely a s obľubou spieval aj ľudové piesne – joty. Medzi početnými gramonahrávkami je ako kuriozita aj pieseň indického hosťa z Korzakovho Sadka. Hral v dvoch dokumentárnych a jednom hranom filme. Politicky sa angažoval v občianskej vojne na strane falangy. Zo šiestich detí (od dvoch manželiek) dve dcéry sa v 50. rokoch venovali ako speváčky populárnej hudbe a jazzu. V Zaragoze je v miestnom parku socha venovaná jeho pamiatke.
Autor: Vladimír Blaho
Článok zaradený do: Operné korzo
