Banská Bystrica
Štátna opera v Banskej Bystrici pripravila premiéru operety slovenského autora Gejzu Dusíka Hrnčiarsky bál. Premiéra je naplánovaná na predvianočné obdobie, kedy banskobystrická Štátna opera pravidelne zaraďuje do svojho repertoáru premiéru operety.
Hrnčiarsky bál, Štátna opera Banská Bystrica, 2013
Toto dielo vzniklo ako piata spolupráca skladateľa Gejzu Dusíka (1097−1988) s textárom a libretistom Pavlom Braxatorisom (1909−1980). Svetovú premiéru malo v roku 1956 v Štátnom divadle v Košiciach. Ambíciou autorov bolo zohľadniť „potreby dneška”, t. j. vytvoriť dielo povahou slovenské, také, ktoré by naplnilo rámec svojho žánru a zároveň sa prihováralo ideologicky. Dej operety sa odohráva na pozadí historických udalostí meruôsmych rokov (apríl 1847 − august 1848) a sústreďuje sa na životné peripetie poctivého slovenského hrnčiara, ktorý napokon zvíťazí nad popanšteným cechmajstrom. Okrem toho sa príbehom vinú viaceré ľúbostné zápletky, ktoré spájajú aktérov rôznych sociálnych vrstiev a rôzneho pôvodu. Príbeh hovorí o životných peripetiách poctivého slovenského hrnčiara, ktorý napokon zvíťazí nad popanšteným cechmajstrom.
Podľa vyjadrenia prvých inscenátorov Hrnčiarskeho bálu bol ambíciou jej vzniku predovšetkým výchovný moment a poslanie bojovať proti prežitkom minulosti: chceli „vyvolať odpor voči príživníkom, špekulantom, karieristom a malomeštiakom a zároveň pozdvihnúť hospodársku a kultúrnu úroveň spoločnosti”. Dielo však má povahu operety i s jej hlavným poslaním, ktorým je zábava − aj preto sa tu spoločensky závažnejšie témy riešia humorom a zveličením. Zaujímavou je i spomienka libretistu Pavla Braxatorisa, ktorý sa vyjadril, že prvotnou pohnútkou na vytvorenie libreta boli figúrky stupavských muzikantov z dielne Ferdiša Kostku. Slovenskú keramiku si cenil i pod vplyvom rodinného prostredia (bol vnukom Andreja Sládkoviča), ktoré ju považovalo za prejav slovenského národného svojrázu. Okrem toho ho štúrovské obdobie lákalo svojou dynamickosťou a dramatickosťou. Vytvoril tak postavy typické pre svoju dobu, no zároveň i archetypálne charaktery: odrodilý cechmajster, jeho malomeštiacka žena a dcéra, chudobný a statočný dedinský džbánkar, mladý štúrovec, intrigánsky fiškál a jeho blazeovaný syn, veselí tovariši a napokon skromné slovenské dievča. Takúto typológiu postáv bežne nachádzame aj v staršej slovenskej literatúre.
Hrnčiarsky bál, Štátna opera Banská Bystrica, 2013
Hudobne opereta vychádza z folklórnej tradície, revolučnej piesne a dobovej šlágrovej produkcie, ku ktorej Dusík zásadnou mierou prispieval už od 30. rokov 20. storočia. Autor sa netajil inklináciou k tvorbe skladateľov slovenskej hudobnej moderny, obzvlášť ku Krútňave Eugena Suchoňa a jej prepracovaným folklórnym témam. Folklórny kolorit operety nepochybne ovplyvnila i skutočnosť, že ľudové umenie bolo „výkladnou skriňou" kultúrnej politiky vtedajšieho Československa − dôsledkom bol i vznik viacerých
Uvedenia operety Hrnčiarsky bál na Slovensku
Nová scéna Bratislava: 1956, 1968, 1985,1996
Divadlo Jozefa Gregora Tajovského I. (1954 - 1993), neskôr Štátna opera Banská Bystrica: 1960, 1981 Divadlo Jonáša Záborského Prešov: 1968, 1991, 1995
Štátne divadlo Košice: 1956, 1977
Gejza Dusík − klasik slovenskej operety
Gejza Dusík
(1. 4. 1907, Zavar – 6. 5. 1988, Bratislava)
Patrí medzi priekopníkov slovenskej populárnej hudby a zároveň k tým skladateľom, ktorí zásadným spôsobom určili vývoj operetného umenia na Slovensku. Jeho tvorba je spätá aj s pôsobením ďalších výrazných osobností, ktoré dodnes reprezentujú to najlepšie (a najpopulárnejšie), čo v oblasti zábavnej hudby vzniklo: textár a libretista Pavol Braxatoris (1909−1980) a spevák a herec František Krištof Veselý (1903−1977). Gejza Dusík bol generačným súputníkom so skladateľmi slovenskej hudobnej moderny, ktorej najvýraznejšími predstaviteľmi sú Alexander Moyzes (1906−1984), Eugen Suchoň (1908−1993) a Ján Cikker (1911−1989). Napriek tomu, že pôsobil na poli iného žánru, jeho vklad do dejín slovenskej hudby ako autora operiet je mimoriadny.
Dusík sa veľmi skoro po začiatku svojej skladateľskej kariéry stal snáď najpočúvanejším slovenským skladateľom. Jeho tvorbu v hojnej miere propagovali i médiá, s ktorými do povedomia verejnosti vstupovali aj jej interpreti, najvýraznejšie už spomínaný František Krištof Veselý. Dusík pritom pôvodne študoval medicínu, no po štyroch semestroch štúdium opustil a ďalej sa venoval len hudbe. Jeho skladateľská kariéra sa údajne začala tak, že v parku zahral primášovi cigánskej kapely Alexandrovi Bitóovi svoju pieseň Neplač. Bittó ako skúsený primáš dobre posúdil Dusíkov tvorivý potenciál a začal do repertoáru svojej kapely zaraďovať jeho piesne. Tie sa stali takými populárnymi, že za krátky čas ich mali v repertoári snáď všetky bratislavské kaviarenské orchestre. Nakladateľstvo J. Stožického zakrátko sa podujalo na vydanie Dusíkových piesní Neplač a Ty nevieš, ako krásne je mať rád. Tie sa najviac spopularizovali po tom, čo ich na gramoplatne Ultraphonu v sprievode orchestra R. A. Dvorského nahral známy operný spevák Dr. Janko Blaho (1901−1981).
Dusík sa však chcel vzdelávať aj formálne, preto sa prihlásil na štúdium hudby do Viedne na Neues Wiener Konservatorium, kde študoval v rokoch 1932−1936 skladbu u prof. Eugena Zádora. Viedenské prostredie celkom prirodzene zapôsobilo na mladého Dusíka a v čase, keď už bol rešpektovaným autorom tanečných šlágrov, pod vplyvom Lehárových a Kálmánových operiet začal koketovať aj s týmto žánrom.
V rámci občianskeho povolania začal Dusík v roku 1939 pracovať v Slovenskom autorskom zväze, ktorý sa neskôr premenoval na Slovenský ochranný zväz autorský (SOZA). Medzi rokmi 1942 až 1948 založil a aj viedol vlastné hudobné vydavateľstvo. Pre SOZA potom pracoval až do roku 1974.
Dusíkova prvá opereta Tisíc metrov lásky vznikla ešte počas jeho štúdií v roku 1935.
O tri roky neskôr (1938) uviedol ďalšiu, Keď rozkvitne máj. V tom čase už skladateľ spolupracoval s Pavlom Braxatorisom, ktorý sa stal jeho hlavným libretistom. V tejto operete po prvý raz zaznela známa pieseň Rodný môj kraj, ktorá dnes existuje hlavne ako samostatná skladba. V nasledujúcom roku mala premiéru opereta Modrá ruža a dodnes obľúbené piesne Tá modrá ruža nám povie, Len bez ženy, Čo sa mi môže stať či Zatancuj si so mnou, holubička. Ďalšia opereta Pod cudzou vlajkou (1940) už bola očakávanou udalosťou a prekonala aj úspech Modrej ruže.¬ Uviedli sa v nej okrem Františka Krištofa Veselého aj operné umelkyne SND Mimi Kišoňová-Hubová a Margita Česányiová.
Socialistické umenie operetu dlho odmietalo ako buržoázny prežitok. Boli to však práve Gejza Dusík a Pavol Braxatoris, ktorí na javisku Novej scény oživili tradíciu operetnej hudby v roku 1954 dielom Zlatá rybka.
Mnohé piesne z Dusíkových operiet zľudoveli a aj dnes, po 50−80 rokoch, sú v rámci strednoprúdovej hudobnej produkcie veľmi obľúbené. Okrem 13 operiet napísal asi 250 tanečných piesní, piesne pre deti, koncertné i orchestrálne skladby. Je pozoruhodné, že keď sa v 30. rokoch minulého storočia objavili na gramofónových platniach, už vtedy dosahovali stotisícové náklady. Jeho hudba je dodnes synonymom melodickej, jemnej a poetickej piesne, ktorá imponuje mnohým generáciám jej prijímateľov. Zároveň priniesol do prostredia, ktoré čerpalo z viedenskej, maďarskej a českej operety, nový závan vlastnej autorskej tvorby, ktorú je potrebné v nových podmienkach objavovať.
Operetná tvorba Gejzu Dusíka
1935 Tisíc metrov lásky (libreto: Emanuel Brožík)
1938 Keď rozkvitne máj (libreto: Pavol Braxatoris)
1939 Modrá ruža (libreto: Pavol Braxatoris)
1940 Pod cudzou vlajkou (libreto: Celo Radványi, Otto Kaušitz)
1941 Turecký tabak (libreto: Otto Kaušitz)
1943 Osudný valčík (libreto: Otto Kaušitz)
1944 Tajomný prsteň (libreto: Pavol Braxatoris)
1954 Zlatá rybka (libreto: Pavol Braxatoris)
1956 Hrnčiarsky bál (libreto: Pavol Braxatoris)
1963 Karneval na Rio Grande (libreto: Pavol Braxatoris)
1965 Dvorná lóža (libreto: Jarko Elen na text hry J. M. Crawforda)
1971 To by bola láska (libreto: Pavol Braxatoris)
1980 Víno pre Marínu
Hrnčiarsky bál, Štátna opera Banská Bystrica, 2013
Gejza Dusík
Hrnčiarsky bál
Opereta v 3 dejstvách
Štátna opera Banská Bystrica
I. premiéra│13. decembra 2013
II. premiéra│14. decembra 2013
Libreto│Pavol Braxatoris
Úprava textu│Alžbeta Lukáčová, Jaroslav Moravčík
INSCENAČNÝ TÍM
Hudobné naštudovanie a dirigent │Ján Procházka
Réžia a choreografia│Jaroslav Moravčík
Dramaturgia │Alžbeta Lukáčová
Kostýmy │Adriena Adamíková
Scéna │Jaroslav Valek
Zbormajsterka:│Iveta Popovičová
OBSADENIE
RAFAEL, džbankársky majste│Ivan Zvarík, Štefan Šafárik a. h.
SERAFÍNA, jeho žena│Alena Hodálová, Eva Lucká
ILONKA, ich dcéra│Katarína Procházková, Helena Becse Szabo a. h.
ANIČKA, ich chovanica │Oľga Hromadová, Oľga Bezačinská a. h.
FERKO, tovariš│Michal Hýrošš, Peter Malý a. h.
FLÓRIŠ, tovariš│Dušan Šimo, Ivan Rychlo a. h.
GAŠPAR, dedinský džbankár│Martin Popovič, Marián Labuda ml. a. h.
KATKA, jeho dcéra│Alžbeta Trgová, Patrícia Solotruková
PETER, jeho syn│Robert Smiščík, Peter Svetlík a. h.
BENICKÝ, mestský právnik│Zoltán Vongrey, Ján Haruštiak a. h.
ŠÁNDOR, jeho syn│Peter Schneider, Šimon Svitok
EXEKÚTOR│Igor Lacko
PAĽKO│Karol Kurtulík
Spoluúčinkuje orchester, zbor, balet Štátnej opery
Koncertný majster│Michal Hudák
Detail predstavenia TU...
Hrnčiarsky bál, Štátna opera Banská Bystrica, 2013
Hudobne toto dielo v banskobystrickej opere naštudoval Ján Procházka a réžiu diela zverilo divadlo do rúk Jaroslava Moravčíka, ktorý má s operetou viaceré skúsenosti.
Ján Procházka, dirigent
,,Gejza Dusík je oprávnene považovaný za priekopníka slovenskej populárnej hudby. Jeho tvorba mala obrovský význam pri vzniku tzv. tanečnej hudby (dnes často nazývanej aj šlágrová) predovšetkým od 30. rokov dvadsiateho storočia. Realizoval sa predovšetkým v žánri slovenského tanga, ktorému vtlačil typickú zvukovosť a ktoré sa považuje za svetový fenomén. Nechcem spomínať mená piesní či ich interpretov. Chcel by som však vyzdvihnúť Dusíkovho skladateľského ducha - toľko krásnych melódií, ktoré vytvoril, s jemným citom pre harmóniu nedokáže veru hocikto. Vedel dokonale skĺbiť melodicko-harmonickú stavbu kompozície, a to všetko umne, premyslene, muzikantsky. Jeho hudba ide „do uší“ aj „do prstov“.
S Dusíkovou hudbou sa stretávam po prvýkrát vo svojej dirigentskej kariére (piesne hrané v rozhlase som poznal už skôr). Musím povedať, že hudba v Hrnčiarskom bále ma prekvapila, a to hlavne svojou melodickosťou a funkčnou prostotou (v pozitívnom zmysle slova). Ako sa vraví, v jednoduchosti je krása a v tvorbe Gejzu Dusíka to platí obzvlášť. Použitím i folklórnej melodiky dáva svojmu námetu ten pravý, národný hudobný charakter. Kompozícia je farebná a zdôrazňujem slovo − melodická. Je ľahko „stráviteľná“ a pre poslucháča nenáročná. Dá sa povedať, že divákovi lezie priam „pod kožu“. Ešte snáď podotknem, že sme v Banskej Bystrici siahli po pôvodnej, menšej inštrumentácii tejto operety, ktorá mala premiéru v roku 1956 v Košiciach.
Som rád, že Štátna opera zaradila do repertoáru dielo domáceho skladateľa, teda slovenskú operetu. Za maďarskými a rakúskymi, ktoré hrajú svetový prím, v ničom nezaostáva. Verím, že sa Hrnčiarsky bál zaradí medzi úspešné inscenácie a získa si srdcia divákov."
.jpg)
Jaroslav Moravčík, režisér
,,S operetou Gejzu Dusíka sa stretávam na doskách Štátnej opery v Banskej Bystrici už druhý krát. Režíroval som tu pred rokmi jeho Modrú ružu a bolo to pre mňa príjemné skúšobné obdobie, medzi príjemnými ľuďmi, umelcami - profesionálmi, ktorí tento žáner bravúrne ovládajú. A keďže aj u Vás, divákov, bola Modrá ruža prijatá s nadšením, tak som sa na Hrnčiarsky bál vyslovene tešil. Navyše, Dusíkov Hrnčiarsky bál je v značnej miere popretkávaný folklórnou tematikou a to je presne to, čo ma pri inscenovaní tohto diela najviac inšpirovalo a bavilo. Keďže som na slovenskom folklóre vyrástol a ako tanečník a choreograf SĽUK-u som sa mu aj dlhé roky profesionálne venoval, môžem odľahčene povedať, že som si s chuťou „vychutnal túto šálku kávy“. Dal som si za cieľ vytvoriť podmanivej Dusíkovej hudbe obraz, ktorý poteší aj Vaše oči − obraz plný pohybu, tanca, komických, ale aj dramatických situácií. Popri tom by som rád nasýtil aj Vašu dušu. Aby tá naša citlivá a krehká slovenská nátura pookriala a stislo srdce pri piesni Najkrajší kút. Pretože tak, ako v každej operete, aj tu dominuje láska. A to nie len tá ľudská, ale aj láska k domovu. K domovine, k rodnému kraju.
Myslím si, že v dnešnom multikultúrnom svete, kde sa na nás zovšadiaľ valí vplyv cudzích kultúr, je dôležité sa na chvíľku zastaviť a mysľou zablúdiť k našim koreňom... Ak si aj takýto pocit z predstavenia odnesiete, tak potom naša práca nebola zbytočná.
Prajem Vám príjemný umelecký zážitok."
Zostavil: Ľudovít Vongrej
Zdroj: Štátna opera Banská Bystrica
Foto: Štátna opera Banská Bystrica
Článok zaradený do: Aktuality
