20. júna 2012 v obyčajný pracovný deň uprostred týždňa som neodolal obsadeniu vo Verdiho Otellovi, ktoré v troch hlavných úlohách hrdo hlásalo tri žiarivé slovenské mená- Michal Lehotský (Otello), Dalibor Jenis (Jago) a Adriana Kohútková (Desdemona). Ako úprimný milovník opery som účasť na tomto predstavení považoval za svoju svätú povinnosť.
Slovenské národné divadlo
Obsadenie podobné pamätnému februárovému a marcovému obsadeniu s José Curom, s tým rozdielom, že Otella nám predviedol podľa môjho laického názoru náš najlepší dramatický tenor. Lehotského obdivujem za jeho schopnosť vynikajúco sa popasovať s náročnými partami, v ktorých ho máme v SND možnosť vidieť a musím povedať, že jeho hlas mi v nich lahodí. Zatiaľ čo nášmu slovenskému Hanslickovi Lehotského účinkovanie v Otellovi príliš neimponovalo, ja osobne pre neho nachádzam podstatne viac slov chvály. Ako sa už stalo zvykom, ani v tomto predstavení ma Lehotský nesklamal, čo platilo aj o impozantnom a autentickom Jagovi Dalibora Jenisa a taktiež vynikajúcej Desdemone Adriany Kohútkovej, ktorá tradične exceluje vo všetkých svojich rolách. Suma sumárum , stredajší Otello (hoci sa bez menších chybičiek nezaobišiel) bol podľa mňa výborným predstavením, od ktorého som už na základe obsadenia očakával bohatú návštevu v auditóriu.
Toto neumelecké očakávanie sa však nenaplnilo a musel som si (nie prvýkrát) pripustiť, že slovenský národ je nekultúrny ak sa mám vyjadriť čo najmiernejšie. Prázdny balkón a horko-ťažko spolovice zaplnený spodok opernej sály v Novej budove - to je najsmutnejšia bilancia večera. Slováci jednoducho nemajú radi Hudbu a už vôbec nie operu. Mnohí si povedia, že takéto tvrdenie je prehnané, ale ja musím bohužiaľ trvať na opaku. Preto by som rád poskytol zopár dôvodov, prečo výborne obsadený Otello v 900-člennej sále Opery SND navštívilo približne skromných 400 ľudí.
Naši Hanslickovia z intelektuálnejšie ladeného bulváru Pravda a SME by si našli výhrady na spevákoch, na inscenácii, na dirigentovi (ktorým bol v ten večer Martin Leginus) a svoje chladnokrvne vykonštruované konštatovanie by opozlátkovali návalom vzletných pojmov z hudobnej terminológie, ktoré sú radovému poslucháčovi, po akom tak zúfalo vedenie SND túži, asi rovnako blízke ako našim politikom česť a morálka. Ja vidím problémy celkom inde. Keď si uvedomíme, že 5 a pol milióna Slovákov (česť výnimkám) večer čo večer zobe zo zlatých podnosov veľkolepej televíznej kultúry a programy typu Superstar, Hotel Paradise, Farma, či Šeherezáda sú pre nich vrcholom ľudskej tvorivosti, nemôžeme sa čudovať, že auditórium v opere tak často zíva prázdnotou. Čo ubližuje umeniu a opere, je zúbožený stav slovenského kultúrneho povedomia, ktoré svojimi výlevmi nevytrhnú z biedy ani kritici, svojimi výmyslami niekedy až nezdravo tvoriví režiséri, svojou kreativitou marketingoví pracovníci divadla a samozrejme ani ja mojím žalospevom.
Nový generálny riaditeľ chce zefektívniť práve marketingové úsilie, no musím vyjadriť hlbokú pochybnosť nad tým, či umelecký celok, akým je opera, môže pozitívne ťažiť z marketingových hier. Budeme na plagáty k premiéram lepiť obrázky Rytmusa a Dary aby sme nejakému trápnemu Verdimu pridali v očiach národa na dôležitosti? Ďaleko by sme sa asi nedostali, pretože nasilu popularizovať a komercionalizovať operu a naučiť sa vážiť si umenie sú dve veľmi odlišné záležitosti.
Úcta patrí nemnohým, ktorí operu oceniť vedia, no aj v ich radoch by sa patrilo vstúpiť si do svedomia. A tu vidím ďalší závažný, ktorý nastolím nasledovnou otázkou: Prečo na najlepšiu Verdiho operu príde menej ľudí ako na Nabucca? Odpoveď je jednoduchá: kvantum ram-ta-ta poslucháčov o Verdiho hlbokú shakespearovskú drámu nemá záujem, lebo sa na nej nepobaví tak dokonale ako pri tónoch Zboru židov, či pri iných šlágroch typu Habanera...
V tejto súvislosti s napätím a obavami očakávam ohlásenú premiéru Lohengrina. Predpokladám, že moje obavy sú pochopiteľné. Mám hrôzu z toho, ako ram-ta-ta publikum prijme môjho najobľúbenejšieho skladateľa v opere, ktorá ja jedným z najväčších skvostov v histórii Hudby, čo platí o všetkých jeho tituloch počnúc Bludným Holanďanom a končiac Parsifalom. Koľko operných nadšencov si bude hľadať cestu do 900-člennej sály (čo je na pomery v kultúrne vyspelých krajinách hotová komôrka), aby videli Lohengrina, zatiaľčo zvyšok národa bude vo svojich ohradách šalieť z pofidérnych popových ikon, z dočasných hviezdičiek na Farme, z ochotníckych turecko-argentínskych seriálov, či nebodaj z toho, že chudák 18-ročný Jaro Slávik mal málo peňazí a urobil niečo, za čo ho teraz budeme svorne démonizovať, aby sme mohli nechať našich politikov a ich kamarátov potichučky kradnúť, za čo sa im aj v ďalších voľbách odmeníme vďačnými voličskými hlasmi, aby aj naďalej nechali hladovať nás a spolu s nami i školstvu, či KULTÚRU. A hudbu skvelého Wagnera necháme po desiatej, možno po dvadsiatej repríze zmiznúť z javiska a kritikov necháme vyhovárať sa na spevákov, režisérov, vedenie divadla, na marketing...
Toľko môj skromný názor. Ospravedlňujem sa, ak niekomu prišiel môj príspevok pridlhý a miestami zasahujúci do zdanlivo nesúvisiacich sfér, ale poloprázdna sála Opery SND je dôkazom toho, že v štáte slovenskom je niečo ,,nezdravé“. Tieto riadky sú masou čerstvo prebudených, no veľmi dlho rastúcich dojmov, ktoré na mňa často v opere zaútočia a práve preto som mal potrebu obsiahlejšie sprostredkovať moje rozhorčenie, paradoxne plynúce z prvotného umeleckého nadšenia. Na záver len vyjadrujem vieru, že Lohengrin a hádam ani Otello nedopadnú snáď tak zle, ale po doterajších skúsenostiach mi ani ružové okuliare príliš nepomáhajú.
A ÚPLNE NA ZÁVER: MOJA HLBOKÁ POKLONA A VĎAKA PATRÍ STREDAJŠEJ ALTERNÁCII OTELLA!!!
Teším sa opäť v ďalšej sezóne!!!!
Autor: Gioacchino Wagner
