Zdolať Otella, vrcholný opus Giuseppe Verdiho, predpokladá vyspelosť tímu tvorcov aj súboru. Pokiaľ sa Opera SND pre titul odhodlala a chcela domácu interpretačnú tradíciu pohnúť dopredu, mala mať tieto garancie. No obe premiéry, ktoré ponôklo Národné divadlo opernému publiku uplynulý piatok a sobotu, ukázali, že od zámeru k výsledku môže byť ďaleko.
Josef Průdek nikdy nepatril k vyznávačom režisérskych provokácií a verbálne prejavil, že sa do danej témy vhĺbil. Javisko však zväčša ovládlo klišé. Tam, kde réžia chcela byť originálnejšou, buď pokrivkávala logika (nenáležitá posteľová scéna na konci 1. dejstva), alebo sa zbytočne pohrávala so závesmi, hydraulikou či v poslednom obraze ilustrovala blízko gýča. Azda jediným diváckym rébusom je odchod Jaga do hľadiska po naplnení tragédie. Scéna Milana Ferenčíka je stavaná vo vertikále, hĺbku javiska hatí mohutná a nemenná konštrukcia. Stierajú sa rozdiely medzi exteriérom a interiérom. Ak Průdek s výtvarníkom išli po historizujúcej stope, tak kostýmy Josefa Jelínka z nej vybočili neurčitým smerom. Celkovo tak inscenácii chýba jednotiaci rukopis a slohová dôslednosť.
Hudobné naštudovanie Ondreja Lenárda má svoje silné miesta najmä v prepracovanej lyrickej rovine. Nechýbajú ani mohutne vystupňované ansámble (3. dejstvo), no v istých pasážach volil dirigent trocha privoľné tempo. Utrpelo tým najmä kvarteto a scéna Otella ("Ora e per sempre addio") v 2. dejstve. Zbor, spievajúci do hľadiska, znel kompaktne. Sólistické obsadenie, hoci malo vyjsť z predspievaní, nedopadlo optimálne.
Ani jeden z predstaviteľov titulnej roly, narýchlo povolaný WeiLong Tao a Michal Lehotský, nevlastní žiaduci objemný dramatický tenor. Výkon prvého z nich síce postupne rástol, no nie je to Otello formátu SND. Lehotský zasa musel ísť viditeľne nad svoju normu a výraz tvoril na úkor frázovania. Štýlovo vernou Desdemonou nie je ani Adriana Kohútková (umelo stmavený a nie vždy jadrný tón) a verdiovskej poetike ešte vzdialenejší je lyrický soprán Evy Hornyákovej. Rozdielni sú Jagovia. Dalibor Jenis vychutnáva plazivé zlo postavy intelektom a nuansami výrazu, Zoltán Vongrey je priamočiarejší, menej rafinovaný. Spevácky po oba večery práve oni dominovali. Aj napriek enormnej snahe súboru, žiaľ, nový Otello sa nastáva jeho profilovou inscenáciou.
Giuseppe Verdi: Otello
dirigent: Ondrej Lenárd
réžia: Josef Průdek
zbormajster: Pavol Procházka
scéna: Milan Ferenčík
kostýmy: Josef Jelínek
premiéra v Opere SND 21.10. a 22.10. 2011
prečítané: www.pravda.sk
