Banská Bystrica
Štátna Opera v Banskej Bystrici 14. októbra 2011 uvedie svoju 247. premiéru a to slovenskú premiéru opery Jána Cikkera Coriolanus.
.
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach.
Réžia: Roman Polák
Dramaturgia: Lenka Horinková.
Scéna: Jaroslav Valek.
Kostýmy: Peter Čanecký
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Zbormajster: Ján Procházka.
Osoby a obsadenie:
Rimania
Gaius Marcius, neskôr Coriolanus M. Popovič
Menenius Agrippa patriciovia I. Zvarík
Cominius P. Schneider
Edil, posol senátu, hovorená úloha J. Janíček
Sicinius tribúni D. Šimo
Brutus ľudu I. Lacko
Volumnia A. Hodálová
Virgilia O. Hromadová, K. Perencseiová
Marcius, nemá úloha D. Ďurica
1.občan M. Bartko
2.občan S. Macák
3.občan plebejci D. Kubíny
4.občan D. Kováčik
5.občan J. Rochovský
Volskovia
Tullus Aufidius M. Hýrošš
Senátor M. Hadraba, a. h.
Mladá žena D. Deáková
1. slúžka M. Sojčáková
2. slúžka u Aufidia A. Ondreková
Sluha P. Vigaš
Predák Š. Babjak
Spoluúčinkuje orchester, zbor a balet Štátnej opery
Koncertný majster: Michal Hudák
Ján Cikker (1911-1989)
Ján Cikker napísal túto operu podľa Shakespearovej hry Coriolanus. Z piatich dejstiev a 29 obrazov Cikker napísal operné libreto v troch dejstvách a 14 obrazoch. V opernom librete sa mu niektoré postavy z pôvodiny stali zbytočnými. Zvýšil však počet účinkujúcich občanov, lebo potreboval väčšie zbory.
V Coriolanovi oživujú Shakepeare a Cikker osamelého človeka, búriaceho sa proti všetkému. Chce byť dôsledný a chce dodržať to, čo si myslí. Je zajatcom svojej povahy, človekom, ktorý drží svoje slovo, upozorňuje, že manipulátori ľudu sú podvodníci, rozpráva otvorene a zisťuje, že keď chce byť zásadový musí prejsť na druhú stranu. Zrádza vlasť a spolčí sa s nepriateľom Ríma. Veľkú úlohu tu zohráva pocit pomsty za nedocenenie. Coriolanus je človek plný vášní a ambícii. Je sám, nepochopený vo svojom presvedčení aj v okamihu smrti.
Psychológia davu je v tejto opere unikátna. Ľud, ktorý reptá proti bohatým, ktorý sa necháva ovládnuť, a ktorý prechádza rôznym vývojom. Ľud je najprv agresívny, ale potom, keď sa dozvie, že je vojna, je zdesený. Víťaza najskôr víta výkrikmi slávy, potom je šťastný, že ho môže ponížiť a vyhnať z Ríma. Nakoniec lynčuje svojich manipulátorov, svojich osobných nahováračov.
Z predlohy vyberal do libreta iba úryvky, ktoré v logickej nadväznosti formujú výstavbu dejovej línie. Tým však narúšal dejovú následnosť v hre, ale v librete myšlienky z rôznych obrazov tvorili organicky ucelený tvar. Viaceré podnety vybral z prvých troch obrazov, ďalších päť vynechal a pomerne málo mu poslúžili aj deviaty a desiaty obraz. Skromne zasahoval aj do ďalších obrazov hry, ale libreto doplnil veršami z Euripida, Sofokla a Palladu. Hymnus bohyne mieru z Euripidovej tragédie Kresfontes použil vo štvrtom obraze opery. Podobné uplatnenie našli aj dlhšie výňatky z iných predlôh.
V dosiaľ napísaných operách Cikker vystriedal viaceré prostredia: slovenské, turecké, anglické, ruské, francúzske a novým libretom siahol aj do rímskej antiky. Predstavil v nich rozličné typy ľudí bojujúcich za spravodlivosť, nekompromisných v bojoch, ľudí lakomých a nemilosrdných, odbojných i revolucionárov, plných ľudskosti i pomstychtivých atď.
Z Coriolana Cikker nechcel urobiť hrdinu bez hany a bázne. Videl v ňom aj charakterové slabiny, rozpornosť
v činoch, človeka s dobrými i zlými vlastnosťami, ktoré napokon
zapríčinia jeho krutý životný údel.
Na scéne opery SND v Bratislave k uvedeniu tohto diela vôbec nedošlo, hoci niektorí odborníci tvrdia, že ide o najlepšiu Cikkerovu operu. Svetová premiéra opery sa konala dva roky po jej napísaní a to 3. apríla 1974 v Národnom divadle v Prahe.
Dňa 3. novembra 1974 uviedlo Coriolana Národné divadlo v Mannheime, v preklade Kurta Honolku. Nemecká premiéra Coriolana od Jána Cikkera mala v mannheimskom divadle búrlivý úspech u obecenstva, ktoré vedelo ťažké moderné dielo aj náležite oceniť. Bol to nekonečný potlesk a ovácie prítomnému skladateľovi a všetkým účinkujúcim." Nemeckú premiéru inscenoval Harry Buckwitz.
Aj o tejto inscenácii vyšlo niekoľko závažných článkov: „Zo Shakespearovho Coriolana nebolo treba nevyhnutne robiť operu... Keď však Coriolana komponuje Ján Cikker, musel byť tým, čím sa stal: pravou operou, plnou vitálnej hudby, ktorá nechce byť módnou, ani novou za každú cenu, ale v ktorej skladateľ zostáva verný sám sebe; na širokých plochách, s veľkými vygradovanými alebo ticho znejúcimi zbormi a dramaticky koncentrovanými medzihrami fascinuje, aj keď celkovo azda nedosahuje výrazovú intenzitu a farebnosť Vzkriesenia... Cikker zdôrazňuje v Coriolanovi prekliatu aktualitu konfliktu medzi jedincom a masou, tento neprestajný zápas o moc, proti uchvatiteľovi moci... Spravodajcovia, ktorí sledovali premiéru v Prahe, sa zhodujú v názoroch, že pôvodnou premiérou tohto diela je v skutočnosti až mannheimská inscenácia." S týmto názorom sa Cikker stotožňoval, aj keď pražské hudobné stvárnenie uznával. So Zdenkom Košlerom bol v priateľskom styku, formu stvárnenia partitúry iste prediskutovali a voči jej hodnote na pražskej premiére nemal námietky.
Opera sa konečne dočkala aj svojej slovenskej premiéry pri príležitosti storočnice maestra Jána Cikkera v jeho rodnom meste v Banskej Bystrici.
