Možno je to tým, že takmer celá jedinečná umelecká dráha sopranistky sa udiala mimo územia Slovenska, alebo je to kultúrnou zaostalosťou väčšiny slovenskej populácie, ale jedinečná Edita nie je v našom kultúrnom povedomí takou veličinou, akou bola pre Talianov Renata Tebaldi či Mario del Monaco, pre Rusov Jelena Obrazcova, pre Kataláncov Monserrat Caballé. A pritom do dejín opernej interpretácie sa zapisuje rovnako ako spomínané mená veľkých operných hviezd. Čoskoro (18. februára) uplynie 45 rokov od jej prvého vystúpenia na opernom javisku a unikátom zostáva, že na doskách, ktoré znamenajú svet, sa pohybuje dodnes.
Edita Gruberová, soprán
Keby šlo o nízky mužský hlasový odbor, nebolo by to až také výnimočné. Unikátne na Gruberovej umeleckej dráhe je však práve to, že si schopnosť vysokej koloratúry zachovala počas celej umeleckej dráhy, čo sa nepodarilo takým zjavom operného sveta, ako boli Lucia Popp, Renata Scotto a ďalším koloratúrnym speváčkam, ktoré postupne prechádzali k lyrickému či mladodramatickému sopránu.
Pri tomto pozoruhodnom výročí, ktoré vo Viedni oslávili predstavením Anny Boleny s umelkynou účasťou, si dovolím niekoľko osobných spomienok na „veľkú Editu“, ktorú keby bola Taliankou, by v krajine, kde sa opera zrodila, dnes nazývali La Gruberova.
Jej bratislavský debut v bratislavskej inscenácii Rossiniho Barbiera som bohužiaľ pre dlhodobý pobyt mimo Slovenska nezažil. Zato o dva roky neskôr počas letnej dovolenky v Trenčianskych Tepliciach, kde hosťovala Banskobystrická štátna opera s Offenbachovými Hoffmanovými rozprávkami, som už mohol obdivovať , ako vyťukávala koloratúry Olympie. A potom dlhé roky (v dôsledku umelkynej emigrácie)som mohol obdivovať jej spev už len prostredníctvom viedenského rozhlasu alebo televízie. Prvé začiatky boli skromné. Počul som ju ako Floru vo Verdiho Traviate, ako Hlas z nebies z Dona Carlosa, čo len dokazuje, ako ťažko sa umelec musí presadzovať v silnej medzinárodnej konkurencii. No o pár rokov som si už mohol nahrať na magnetofóne prenos z legendárneho predstavenia Straussovej Ariadny na Naxe (1976), v ktorej jej Zerbinetta vošla triumfálne do dejín opernej interpretácie ako nedosiahnuteľná méta pre budúce interpretky tohto náročného partu. Jej viedenskú Luciu (z roku 1978), v ktorej sa delila o búrlivý ohlas s Petrom Dvorským som už sledoval prostredníctvom televízie, podobne ako niektoré neskoršie prenosy (Únos zo Serailu zo Salzburgu, Don Giovanni z La Scaly) a milým osviežením mi bol záznam zo silvestrovského Straussovho Netopiera, v ktorom spolu s Poppovou miešali do textou slovenský dialekt. Zážitkom bolo aj sledovanie Ponellovej filmovej verzie Rigoletta (1982), kde spievala Gildu vedľa veľkého Luciana.
Edita Gruberová, Luciano Pavarotti (Rigoletto)
Na javisku som ju opäť videl v roku 1991 vo Viedni v staršej Zeffirelliho inscenácii Verdiho Traviaty po boku Alfreda Krausa. A potom už postupne prišli jej bratislavské návraty, najprv v Slovenskej filharmónii a potom aj v opere SND (Norma, Lucrezia Borgia). Tie prišli už v čase, kedy umelkyňa pôvodne klasifikovaná ako ideálna mozartovská speváčka našla záľubu v predverdiovskom belcante Donizettiho a Belliniho, ktoré do dnešných dní zostáva jej doménou. Možno preto, že prvý priamy kontakt (po rokoch) zanecháva väčšinou najsilnejší dojem, aj mňa najviac ohúril jej koncertný recitál s interpretáciou Donizettiho Lindy, Belliniho Elviry, Straussovej Sophie a Bernsteinovej Candidy.
Ďalším kontaktom s našou najväčšou opernou Divou bolo pre mňa čítanie prekladu knihy Niela Rishoia, v ktorej autor zachytáva zhruba prvú tridsiatku jej umeleckého pôsobenia. Kniha vyčerpávajúco prináša hodnotenia odborníkov na jej jednotlivé kreácie i na jej štýl spevu, ku ktorým už ťažko čosi dodať, ale aj súpis zvukových i vizuálnych nahrávok opernej, piesňovej i oratórnej hudobnej literatúry v jej podaní. A posledným rýdzo osobným kontaktom s umelkyňou bolo stretnutie na bankete po premiére Donizettiho Lindy di Chamonix, ktorú na Zvolenských zámockých hrách režijne naštudovala jej dcéra.
Pavol Bršlík, Edita Gruberová
Ak by som mal k doterajším riadkom ešte čosi dodať, tak by som spomenul moje osobné hodnotenie jej spôsobu interpretácie. Ono je totiž také osobité, že priemerný znalec operného spevu musí jej hlas rozpoznať po niekoľkých taktoch. Teraz nemám na mysli kvality rýdzo hlasové (zafarbenie a pod.) ale prístup k interpretácii, ktorý sa u umelkyne vykryštalizoval v posledných desaťročiach najmä pri interpretovaní talianskeho romantického repertoáru. Pri jeho interpretácii stojí Gruberová kdesi uprostred medzi interpretáciou starších talianskych lyricko-koloratúrnych sopranistiek (Toti dal Monte, Lina Pagliughi) a medzi interpretáciou sopránov zaraďovaných ako drammatico d´agilitá (mladá Renato Scotto, Callas). Do stredu povedľa Gruberovej patrí aj Joan Sutherlandová, proti našej rodáčke tmavšia vo farbe, no tiež uchvacujúca virtuozitou. Gruberová napriek určitému prirodzenému hlasovému vývoju za 4 desaťročia zostala lyrickým koloratúrnym sopránom, ktorý dramatično dosahuje vokálnym výrazom, pričom v nižších polohách sa sem-tam blíži až ku hranici parlanda. Druhým charakteristickým rysom je jej práca s kontrastom, keď niektoré okrajové (väčšinou recitatívne) pasáže partu len výrazovo načrtne a kontrastne k tomu potom pôsobí jej prísne legátový a na efektoch vysokej polohy založený spev v áriách a duetoch. Tretím znakom jej spevu je svojský spôsob nasadzovanie výšok.
Niektorí odborníci na operu kladú vyššie jej interpretácie mozartovsko-straussovské nad interpretáciu talianskej opery. Avšak aj taký prísny vokálny kritik a odborník na belcanto akým bol Rodolfo Celletti, (ktorý navyše býval často prísnejší na netalianskych vokalistov ako napr. na Dominga, Carrerasa či Obrazcovú) pri hodnotení jej nahrávky Lucie (1984) charakterizuje jej hlas ako guľatý, teplý, zamatový a farebne bohatý. O jej interpretácii Giulietty (Montecchi e Capuletti, 1984) hovorí, že napriek tomu že ide o typický koloratúrny soprán, dokáže byť expresívna, perfektne zvláda recitatívy a v pianissimách sa pohráva s vysokou polohou partu. Pri ďalších nahrávkach hovorí jednoducho, že bola „splendida“ (skvelá).
Edita Gruberová, soprán
Na stránkach českého portálu Opera plus som nedávno čítal ohlasy niektorých milovníkov opery dotýkajúce sa problému, či by umelkyňa ešte mala pokračovať vo svojej kariére alebo odísť v relatívnom rozkvete síl. Ponechajme tento problém na ňu. Veď jej významné miesto v dejinách opernej interpretácie také či onaké rozhodnutie (zostať či odísť) nijako neovplyvní.
Edita Gruberová, soprán
Autor: Vladimír Blaho
článok zaradený do: Operné korzo
