Kým činohra je dnes už jednoznačne vytlačená len do priestorov divadelného javiska (rozhlasové vysielania divadelných hier sú minulosťou podobne ako súťaže v prednese divadelných monológov), opera stále existuje v rôznych podobách. V divadlách smeruje čoraz viac k posilneniu vizuálnej zložky predstavenia, ale okrem toho žije aj mimo operných divadiel ako umenie hudobné v širokom spektre od koncertantných predvedení celých opier, cez operné nahrávky audio či video, po vokálne koncerty. Práve o poslednej z uvedených podôb by som chcel uviesť dva čerstvé zážitky.
Vysoká škola múzických umení v Bratislave
ilustračné foto
Marec a apríl sú na pôde bratislavskej VŠMU mesiacmi koncertov (väčšinou bakalárskych). Dva vokálne som navštívil v dňoch 26. a 27. marca v Dvorane VŠMU. Hoci tieto koncerty nie sú určené pre verejnosť (okrem priestorov VŠMU nie sú nikde propagované), je dobré, ak sa o nich dozvie aj širšia, o operný svet sa zaujímajúca pospolitosť.
Prvý z koncertov bol bakalársky, druhý doktorantský. Pomyselne teda vedľa seba stáli dve študentky a jeden zrelý profesionál, člen opery SND Martin Malachovský. Napriek tomu, že každý z účinkujúcich preukázal svoje klady a rezervy, predsa len rozdiel v profesionálnom zvládnutí speváckeho remesla bol markantný. Ale aj vo výkonoch dvoch mladých sopranistiek – Michaely Kubištelovej (z triedy doc. Rybárskej) a Jany Ženkovej (od mim. prof. Štolfovej-Bandovej) bol značný rozdiel. Prvá je lyrickým, pomerne krehkým sopránom, no s pekne tmavou vyššou strednou a vysokou polohou, v ktorej zatiaľ sa bezpečne pohybuje len vo forte, kým jemne nasadzované as v Laurettinej známej árii jej robilo problémy a hlas nižších polohách ešte potrebuje získať patričnú nosnosť a suverenitu. Aj tak však ide o nesporný talent, ktorý sa dobre počúval v Cacciniho Ave Márii, v prekrásnych Piatich gréckych piesňach Maurice Ravela i v árii Aničky z Weberovho Čarostrelca.. Hlas Jany Želkovej v prvom momente zapôsobil zrelšie a nosnejšie, no výrazovo málo odtieňovala piesne Prokofjeva i Debussyho a záverečná ária Noriky z Dona Paquala bola vysloveným dramatickým omylom, keďže speváčkinmu spevu chýba ľahkosť a nielen tu, ale v celom programe mala problémy s rovným a intonačne nepresným nasadzovaním vyšších tónov.
Martin Malachovský sa prezentoval tak, ako ho poznávame z javiska opery SND, čiže predovšetkým ako operný spevák v množstve ukážok z troch Mozartových opier (za prispenia Jany Bernathovej ako Zuzanky). Fond pomerne veľký, v hornej kvinte mimoriadne nosný, spev v prejave uvoľnený a suverénny. V piesňovej časti mu ďaleko lepšie vyšiel cyklus piesní J. F. A. Iberta Piesne dona Quichotta, osobitne rázna prvá a nostalgická posledná. V kompletnom cykle Biblických piesní Antonína Dvořáka prekvapil dôsledne uplatňovanou dynamikou spevu, ktorá sa však neveľmi prenášala aj do diferencovaného výrazu a vytvárala priostrý kontrast medzi menej farebnou hlbšou polohou a exponovanými vysokými tónmi. Kvalitatívnym vrcholom druhej časti boli prvé dve árie Figara. Spevákov rutinérsky sprevádzali R. Pechanec a J. Nagy-Juhasz na prvom a B. Ladič na druhom koncerte. V apríli sú naplánované ďalšie zaujímavé koncerty v Dvorane VŠMU (M. Hanyová, P. Kubáň, E. Šušková a ďalší) a mená účinkujúcich sľubujú zaujímavé zážitky.
Autor: Vladimír Blaho
