Pavol Bagin
(* 11. 5. 1933 Košice - † 4. 1. 2013 Bratislava)
„Človek mnohých povolaní“ – aj tak možno nazvať Pavla Bagina. Bol obdarovaný mnohými talentami, čo je na jednej strane veľké šťastie – na druhej: prekážka pri realizácii na jedinej ceste umenia. Bol dirigentom i skladateľom, ale aj organizátorom – dnes by sme povedali „ manažérom“ – slovenského hudobného života.
Keďže v ňom pôsobil od konca 50. rokov do záveru minulého storočia, ťažko použiť tento novodobý termín v plnom význame slova. Pôvodným vzdelaním bol hudobný pedagóg (absolvent Katedry hudobnej výchovy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, kde bol jeho učiteľom aj prof. Eugen Suchoň). Paralelne študoval kompozíciu (Šimon Jurovský, Andrej Očenáš) a dirigovanie (Kornel Schimpl) na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Po skončení týchto dvoch škôl sa zapísal na Vysokú školu múzických umení (1955-1959), kde absolvoval orchestrálne a operné dirigovanie u prof. Ľudovíta Rajtera. Dirigovanie – najmä v prvej polovici jeho profesionálneho života - prevažovalo nad kompozičnou a inou činnosťou. Spočiatku bol totiž šéfdirigentom a neskôr aj zástupcom umeleckého šéfa (Milana Nováka) vo Vojenskom umeleckom súbore (1957-1969). V „dubčekovskom roku“ 1968 absolvoval študijný pobyt na Čajkovského konzervatóriu v Moskve.
Potom sa začala druhá etapa v živote Pavla Bagina – „funkcionárska“, šéfovská, „manažérska“. Kompozičné ambície boli znovu odsunuté na dni voľna, dovolenky, kedy písal najmä komorné skladby. Ako 36 - ročný sa stal riaditeľom Správy umenia na Ministerstve kultúry SR (1969-71). Po bohémsky založenom skladateľovi Milanovi Novákovi sa stal jeho novým šéfom básnik a v tých časoch už aj politik Miroslav Válek. Bagin aj Válek boli rodinnými putami zviazaní s Trnavou (P. Bagin sa síce narodil v Košiciach, no rodičia neskôr žili v Trnave). Možno i preto si ho Válek vybral na významný post riaditeľa Správy umenia MK SR. Dôveroval mu - najmä v rozporuplnom období normalizácie, kedy sa zvádzali boje na ideologickom poli aj medzi najvyššími funkcionármi MK SR a ÚV KSS. Neopovážim sa hodnotiť tento Baginov organizačno-úradný post na MK SR, ani jeho vzťahy v skladateľskej sfére, ktoré boli poznačené mnohými krivdami – najmä zo strany ZSS. Navyše vždy boli aj kolbišťom osobností, ktoré mali v rukách moc rozhodovania. Viem, že Bagin vychádzal v ústrety mladým i starším interpretom, ktorým pomohol, ako mohol. Mladí sa napr. v tých časoch uchádzali o medzinárodné hudobné súťaže prostredníctvom vtedajšieho Zväzu slovenských skladateľov (kde boli povinné prehrávky adeptov na súťaže) a následne cez MK SR, ktoré potom mladých umelcov do zahraničia schvaľovalo a vysielalo. Pomerne štedro sa podporovali prehliadky mladých koncertných umelcov v Trenčianskych Tepliciach. Organizovali sa nedeľné matiné v Mirbachovom paláci (dnes sú v kompetencii Hudobného centra), robili sa početné koncerty k jubileám skladateľov atď.
Z tých čias si spomínam aj na rozhlasovú reláciu o Válkovej básnickej tvorbe a jeho vzťahu k rôznym druhom umenia, kedy nám s dr. E. Čárskou sprostredkoval P. Bagin prístup k „nedostupnému“ M. Válkovi. Bol to malý zázrak: ministri tých čias nezvykli hovoriť do médií o svojich súkromných pocitoch. Tým skôr bol neprístupný a voči novinárom trochu sarkastický Miroslav Válek. Vďaka Pavlovi Baginovi sme však realizovali reláciu o poézii Miroslava Válka vo veľmi príjemnej atmosfére. Tradovalo sa, že minister nemá veľký vzťah k hudbe. Nebolo to však tak. Stačí si spomenúť na Válkov príhovor v otvoreniu Bratislavských hudobných slávností r. 1969... Odvtedy ani jeden slovenský minister kultúry nevyjadril tak múdro, prezieravo a rovno význam hudobného umenia a kultúry v živote človeka.
Aj takáto spomienka ma viaže k Pavlovi Baginovi. Bol ochotný pomôcť s úsmevom a záujmom o druhých.
V jeho osobnosti sa spájala „neblahá minulosť“ rodového zaťaženia (postavenie Bagina st. za minulého režimu) so snahou o službu hudobnému umeniu v súčasnosti. Možno to vyžadovalo aj ústupky k vlastnému presvedčeniu. Do jeho najhlbšieho vnútra sa však podarilo preniknúť iba najbližším. Do vysokého veku si uchoval záujem o svoju milovanú Operu SND, kde sme ho vídali na premiérach – ale aj na koncertoch, vždy so záujmom o osudy ľudí a s úsmevom podanou pravicou.
Na MK SR pôsobil Pavol Bagin tri roky – od 15.2.1971 sa stal umelecký šéfom a čoskoro aj určujúcim šéfdramaturgom Opery Slovenského národného divadla (1971-83). Jeho šéfovská a dramaturgická éra sa vyznačovala tvorivou spoluprácou s vtedajším vynikajúcim teamom umeleckých pracovníkov: za šéfdirigenta pozval do Bratislavy vynikajúceho znalca klasickej, zvlášť Mozartovej hudby - českého dirigenta Zdeňka Košlera, šéfrežisérom sa stal Branislav Kriška, šéfom výpravy Ladislav Vychodil a šéfom baletu Boris Slovák lektorkami dramaturgie boli Alexandra Braxatorisová a Jela Krčméry, ktoré boli neskôr menované za dramaturgičky.
Na dvanásť rokov Baginovho pôsobenia v SND sa s odstupom pozerá ako na obdobie, s úspešným prechodom z dočasného útočiska v Hviezdoslavovom divadle do vynovenej Historickej budovy SND. S novým elánom sa postupne omladzoval sólistický súbor, deštruovaný čiastočne generačne, ale aj z dôvodov trojročnej obnovy Historickej budovy SND. Za Baginovej éry dostala šancu nastupujúca generácia talentovaných spevákov: Peter Dvorský, Magdaléna Hajóssyová, Sergej Kopčák, Peter Mikuláš... Omladzoval sa zbor, orchester, na ktorý kládol zvýšené umelecké a štýlové požiadavky najmä Zdeněk Košler. Veľké postavy v premyslenej a v mnohom odvážnej dramaturgii naštudovali všetky generácie vtedy výborných spevákov: M. Kišonová – Hubová, E. Kittnarová, dr. Gustáv Papp, F. Livora, M. Kopačka, P. Mauréry, P. Oswald, J. Smyčková, P. Gábor, M. Nitranová, S. Haljaková, J. Hrubant, J. Martvoň, A. Martvoňová, O. Malachovský, Ľ. Baricová, N. Hazuchová, O. Hanáková...
Vedľa vydarených klasicko-romantických inscenácií (Figarova svadba, Cosí fan tutte,Don Giovanni, Don Pasquale, Pimpinone, Dido a Aeneas, Barbier zo Sevilly, Tosca, Traviata, Aida, Bohéma, Trubadúr, Faust a Margaréta, Hubička, Rusalka, Čert a Kača, Dalibor, Lucia di Lammermoor, Carmen, Eugen Onegin, Lohengrin, Boris Godunov, Nížina, Manon) sa uviedli mnohé diela 20. storočia: Vec Makropulos, Káťa Kabanová, Salome, Elektra, Médium, Svietnik, Sobášna kancelária, Porgy a Bess, Tri životy, Modrofúzov zámok, Osud zhýralca, Žobrácka opera... Dnes si nevieme ani predstaviť, že počas sezóny 1972/73 mala Opera SND sedem premiér!
V zložitej dobe neblahej „normalizácie“ sa v opere (čiastočne i v balete) pootvorili nevídane dvere slovenskej tvorbe v dielach Suchoňa, Cikkera, Urbanca, Dibáka, Freša (Svätopluk, Krútňava, Juro Jánošík, Vzkriesenie, Hra o láske a smrti, Rozsudok, Pani úsvitu, Tanec nad plačom, Martin a slnko). Nebolo to iba preto, aby sa prezentovala podpora štátu hudobnému umeniu či jednotlivým národným umelcom – ale najmä ústretovosťou vtedajšej dramaturgie a oživenou aktivitou, ktorú podobná otvorenosť vyvolala. V rámci medzištátnych dohôd, alebo inou formou sa podarilo Opere SND hosťovať na významných operných scénach (najmä Vec Makropulos a Krútňava žali slávu na javiskách Prahy, Brna, Moskvy, Kyjeva, opera hosťovala na zájazdoch v Bulharsku, Ľubľani, v Bruseli, Antverpách, Berlíne, Španielsku...) Pravidelne sa realizovali operné koncerty – mnohé v zahraničí.
Ako dirigent P. Bagin v tomto období ustúpil do pozadia. Predsa však inicioval a úspešne naštudoval baletný večer pod názvom: Hrdinská trilógia s hudbou S. Stračinu, M. Vileca a M. Nováka, ako aj krásny Ščedrinov balet Anna Karenina či Triptych života s hudbou E. Suchoňa a I. Zeljenku...
Ako skladateľ skomponoval vyše 50 komorných, orchestrálnych a vokálnych skladieb, ktoré prepájajú modálne tradície slovenskej hudby s avantgardnejšími atonálnymi kompozičnými štruktúrami (Dumka a tanec, Meancholické miniatúry, Allegro festivo, Ister pre veľký symfonický orchester, Symfónia brevis, Quatro invenzioni per archi, Sinfonietta slovaca, Akvarely, Pastorale, Tri fragmenty, Sedem bagatel, Spevy na poéziu M. Válka, sláčikové kvarteto nazvané Prelúdiá, zanechal veľa úprav folklórnych skladieb, inštruktívne diela a skladby pre jednotlivé hudobné nástroje). Okrem kompozičnej zrelosti prejavil Bagin vo svojom kompozičnom odkaze najmä ľudskú noblesu, jemnosť, vtip, meditatívnosť a príklon ku komunikatívnosti.
Po odchode zo SND bol Pavol Bagin v r. 1983 – 1987 šéfredaktorom hudobného vydavateľstva OPUS, tri roky (1987/90) tajomníkom ZČSSKU v Prahe, v rokoch 1990 – 1996 tajomníkom Spolku slovenských skladateľov v Bratislave a v závere profesionálneho života (1997 – 1999) ústredným riaditeľom Národného hudobného centra.
V jeho osobnosti odišiel z nášho kultúrneho a najmä hudobného života posledný svedok obdobia, ktoré bolo rozporuplnou kapitolou našich dejín. Na jednej strane tu bola približne od polovice šesťdesiatych rokov nesporná aktivizácia skladateľskej a interpretačnej sféry – v založení a udržiavaní prehliadok novej skladateľskej tvorby i prehliadok koncertných umelcov (mladých tradične v Trečianskych Tepliciach, zrelých - postupne aj na medzinárodnej úrovni - v Žiline). To, či bol výber diel a osobností vždy určovaný iba na základe umeleckých kritérií, nebolo však vecou iba jednej osobnosti. Vždy o tom rozhodovali rôzne komisie a predsedníctva, vyšší aj nižší funkcionári bývalého Zväzu slovenských a československých skladateľov. Boli tu pochybenia a krivdy - najmä v období krutého normalizačného obdobia. Tieto fakty sú v našej hudbe nepopísanou historickou kapitolou, ktorá čaká s istým odstupom na staršiu i novú generáciu hudobných historikov, kritikov, estetikov a skladateľov.
Chcela som sa v tomto rozlúčkovom článku iba dotknúť mnohostrannosti a pracovitosti jednej z osobností nášho nedávneho hudobného života, s ktorou sa dnes lúčime. Nepochybné je, že v dejinách Slovenského národného divadla na Pavla Bagina nemožno zabudnúť V tejto súvislosti si treba popriať, aby aspoň niečo z pôvodnej slovenskej a súčasnej svetovej opernej tvorby, ktorú prezentovalo obdobie Pavla Bagina ako umeleckého šéfa Opery SND, si našlo miesto v dramaturgii SND budúcich desaťročí.
Pavol Bagin bol umeleckým šéfom Opery SND iba od 15.2.1971 do 31.7.1983.
Česť jeho pamiatke!
Autor: TERÉZIA URSÍNYOVÁ
článok zaradený do: Operné korzo
